Kráľovné v tieni katedrál

Osudy kráľovských a kniežacích dcér obdobia gotiky neboli vždy jednoduché a priamočiare. Väčšinou mali vopred naprogramovaný život. Už v útlom veku ich odlúčili od matky, dali do kláštora, aby tam dostali príslušnú výchovu. Otcovia zatiaľ spriadali nitky sobášnej pavučiny – veď dcéry ako dobre investovaný kapitál mohli priniesť moc, vplyv, panstvá, ale aj kráľovské koruny. Ich názor nebol dôležitý. Prednosť mal záujem rodu, ktorému sa podľa vtedajšej morálky museli bezpodmienečne podriadiť. Diplomacia a sobášna politika ich spojila s mužmi, ktorých si samy nevybrali. Niektoré mali šťastie a prežili po ich boku spokojný život v kruhu početnej rodiny. Niektoré sa ich naučili milovať, vážiť si ich. Mnohé sa vzbúrili. Našli sa aj také, ktoré mali dostatok odvahy, aby otvorene bojovali za zrušenie zväzku, ktorý bránil ich rozletu a vybrali si muža, ktorého ľúbili. Takou bola Eleonóra Akvitánska, ktorá vymenila „mnícha“ za živočíšneho Plantagenetovca, Kunhuta Haličská, ktorá znesvätila podľa mienky súčasníkov pamiatku svojho kráľovského manžela, keď darovala svoje srdce a neskôr aj syna obyčajnému šľachticovi, ale aj Alžbeta Rejčka, vdova po dvoch kráľoch, ktorá vymenila politické ambície za lásku. Žiadna z týchto žien však nešla tak ďaleko ako Margaréta Pyskatá, ktorá v snahe oslobodiť sa zo zväzku, ktorý si sama nevybrala, vyhlásila svojho muža za impotenta, alebo Izabela nazývaná francúzska vlčica, ktorá s pomocou milenca dokonca vlastného manžela zvrhla z trónu. Nie všetky kráľovné éry gotiky boli úspešné. Mnohé zomreli predčasne, darujúc nový život. Mnohé prehrali svoj zápas a skonali v samote a zabudnutí. Mnohé vstúpili do kláštora, aby tam našli zmysel svojej pozemskej existencie. Boli však aj také, ktoré porušili zákon mužov a stali sa skutočnými panovníčkami – Jana Neapolská, Mária Uhorská, Hedviga Poľská… Táto kniha nemá ambície zaplaviť čitateľa podrobnosťami z dejín. Chce mu ponúknuť zaujímavé životné príbehy niekoľkých vznešených žien z čias katedrál…