Zrkadlo dovnútra

Po pamätiach Mily Haugovej Zrkadlo dovnútra som siahla ako po osvedčenej receptúre, ktorá utíši môj hlad po odpovediach. Vôbec som nebola sklamaná. Text sa číta skvele, so zatajeným dychom, akoby sme ho naraz chceli prijať ako hostiu neopakovateľného života; je ťažké odtrhnúť sa a aj keď si urobíme vynútenú prestávku, musíme sa k nemu vrátiť (ako sa dokážeme vracať len k inému životu s vlastným svetom, imanentne obsiahnutým v ňom), kým ho neprelúskame do poslednej vety, ale nikdy nie do konca. Život spisovateľa má najmenej dva konce. O tom druhom nerozhoduje ani on sám, ani čitateľ, ani smrť. Život diela je svojbytný fenomén, zúrodňujúci dimenzie mysleného, ktoré je už imanentne prítomné, ale zatiaľ nemusí niesť znaky zjavného.