Panovnícka moc v stredoveku

Více o knize

Usporiadanosť spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva. Veľká Morava mala základné atribúty stredovekého štátu, avšak úplnú monarchickú moc dobudoval zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. s pomocou cirkevnej organizácie a kristianizácie. Vývoj panovníckej moci možno sledovať na charakteristických parametroch, ako sú vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. storočia sa začal patrimoniálny uhorský štát premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa snažil zabezpečiť si podporu veľmožov rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov, avšak jeho majetok sa zmenšoval. Schopnosť lavírovania medzi rôznymi záujmami si vyžadovala talentovanú, charizmatickú a pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka.