Ľubľana

Meta Kušar básnickou knihou Ljubljana potvrdila a prehĺbila svoj „básnický egocentrizmus“ a v jeho rámci špecifický druh nepredvídateľnej, impulzívnej imaginácie, ktorá pôsobí prekvapujúco ucelene vďaka autorkinej ukotvenosti v intelektuálno-kultúrnom diskurze. Svet „malých skutočností“, posunkov a dejov spája poetka so svetom „veľkých mien“ a abstraktných pojmov často jediným neuveriteľným gestom, a to buď pomocou montáže alebo básnického obrazu. V niektorých básňach upozorňuje na „vykĺbenosť tohto sveta“ a surovosť dnešnej doby, pričom apeluje za návrat k ľudskosti, hlbší zmysel lásky a súcitu.