Zakázaná ríša

Otázka stotožnenia má v Zakázanej ríši svoj intuitívny filozofický základ a okrem iného súzvučí s pochybnosťami o štatúte ľudského bytia, čo je iste dlhodobo rozvíjaná téma v dejinách európskeho myslenia. Slauerhoff si vo svojej literárnej úvahe o najzákladnejších predpokladoch ľudskej existencie pomohol Camoesovým životopisom, alebo skôr niektorými prvkami z romantickej legendy o tomto spisovateľovi, tak ako sa tradovala v devätnástom storočí a ako sa s ňou oboznámil najneskôr roku 1926 počas svojho pobytu v Macau, keď navštívil aj jaskyňu, kde slávny Portugalec pravdepodobne písal svojich Lusovcov. Slauerhoffov román prekračuje hranice nizozemskej kultúry a dávno sa stal svetovou literatúrou. Aj pre dnešného čitateľa, zvyknutého na tie najradikálnejšie postupy modernej prózy, na zmeny rozprávačských perspektív, na imaginárne cestovanie v priestore a čase a zaujímajúceho sa väčšmi o autonómnosť príbehov než o historicko-biografické súvislosti literatúry, môže Slauerhoffov román predstavovať podnetnú iritáciu; stále priťahuje existenciálnym chápaním exotiky, ktoré je v súčasnosti azda aktuálnejšie než kedykoľvek predtým: zmyslové opisy vzdialených krajín vedú k vciťujúcemu poznávaniu, a Slauerhoff neponúka len romantizujúci obraz Orientu; jeho evokácie východoázijského sociokultúrneho prostredia a mentality - najmä v príbehu o bezmennom telegrafistovi - sú mnohovrstevné a problémové. V zásade predstavujú kritiku "orientalizmu" ako stereotypnej západnej vízie Východu. Autor, ktorý je výborný pozorovateľ a psychológ, často dokáže vyčarovať komplexnú predstavu zobrazeného sveta v šťastne zvolenej literárnej skratke, za ktorou sa skrýva nielen veľký literárny talent, ale aj mnohoročné skúsenosti znalca cudzích kultúr.