Stanislava Repar Pořadí knih

Kniha je autorský a súčasne konsenzuálny (autorka – literárna veda – redakcia) výber zo šiestich básnických zbierok poetky Stanislavy CHROBÁKOVEJ REPAR (*1960), ktorá za štyri desaťročia svojich tvorivých aktivít (knižne debutovala v r. 1994) vniesla do slovenskej, ale i slovinskej poézie silnú osobnostno-existenciálnu pečať svojich básní. Kritika si všimla najmä autorkino posilňovanie rodovej perspektívy písania, ale tiež výrazný jazykovo-experimentálny „habitus“ jej textov, ktorý ťaží tak z auditívneho, ako aj vizuálneho plánu „prebývania v jazyku“ a postupne sa mení až na slobodnú básnickú performanciu. Poetka sa tak ocitá v samom srdci básnického paradoxu; bez tohto opusu by bola súčasná slovenská poézia zjavne ochudobnená o jednu neopakovateľnú dimenziu svojho sebauskutočnenia.Kniha je vybavená kvalifikovaným doslovom spod pera literárnej vedkyne Maríny ŠIMÁKOVEJ SPEVÁKOVEJ a obsahuje tiež autorkino Kalendárium s citátmi z recenzií jednotlivých Reparovej diel. Na obálke i vnútri sú použité výtvarné diela Miroslava CIPÁRA, knižný dizajn je dielom Evy KOVAČEVIČOVEJ FUDALA.Koncepcia edície POIESIS vychádza zo zámeru vydavateľa súhrnne predstaviť slovenskej literárnej a kultúrnej verejnosti tvorbu básnikov a poetiek, narodených zväčša okolo roku 1960 (+ / –), ktorí sa v slovenskej literatúre úspešne pohybujú už piate desaťročie, a okrem iného tak prispieť k vyššej miere ich čitateľskej, kultúrnej i odbornej identifikácie.„Lyrická subjektka Stanislavy Chrobákovej Repar sa vyznačuje silnou potrebou vydať zo seba autentický ženský hlas, dopĺňa ho však aj potreba stelesňovať čosi ako jeho univerzálnu kvalitu; tá prichádza zďaleka (ako ozvena pôvodnej orálnej kultúry) a odznieva doďaleka, rozkolísavajúc zavedené vzorce správania. Poetka si zároveň plne uvedomuje aj protirečivý dosah takéhoto prístupu, pretože sloboda prekračujúca zaužívané predstavy a obrazce si vždy vyberie svoju daň [...]“ (z doslovu M. Šimákovej Spevákovej).

Dvojdomá slovenská a slovinská spisovateľka a poetka Stanislavá Chrobáková Repar v epištolárnej knihe Balans vypovedá o náročnej každodennosti aktérov „živej“ kultúry. Hoci vychádza z osobných skúseností, svojimi postrehmi a úvahami pomenúva všeobecné problémy spoločenského postavenia súčasných tvorcov.V knihe sa striedajú epištolárne časti, výber autorkiných listov z rokov 2012 – 2015, s „básňami v próze“. Tie vznikli ako asociatívne reakcie na fotografie okien, ktoré autorka fotila v mestečku Rauma na juhozápade Fínska v rokoch 2018 – 2019. Kniha vychádza v edícii Siete.

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hélène Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Ďalšia básnická zbierka Stanislavy Repar je pokračovaním autorkinho básnického výskumu mnohotvárnej identity ženy – ten sa síce naplno prejavil až v zbierkach Nahá v tŕní (2006) a Tichožitia (2011), no jeho stopy sme mohli zaznamenať už v 90. rokoch – v básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) a zbierke Na hranici jazyka (1997, 2000). Trojité Echoechoecho v názve predznamenáva rozčlenenie zbierky do troch oddielov, ktoré sú poetologicky odlišné, zachovávajú však vzácnu vnútornú súdržnosť samotnej lyrickej protagonistky a autorského rukopisu. Autorkou ilustrácií je Dana Sochorová.

Ako sa ponoriť do seba samej v oku Iného, opustiť územie ženských monodrám, rozptýliť sa vapofatickej reči a nestratiť sa?

Kniha Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu s podtitulom Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie sa skladá z dvoch častí, ktoré sú len sprostredkovane prepojené. Prvá časť obsahuje štúdie a eseje, ktoré boli postupne publikované v monografiách a odborných časopisoch na Slovensku. Tieto kapitoly sa zameriavajú na interpretáciu poézie autorov ako Ivan Krasko, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a ďalší, pričom sa pohybujú od analýzy jednotlivých básní po celkové dielo autorov. Druhá časť, nazvaná Semiotika mlčania, je výsledkom individuálneho vedecko-výskumného projektu a predstavuje interdisciplinárne mapovanie jazykových a rečových území, ktoré autorku priviedli k poézii a literatúre. Poézia, ako špecifický jazykový diskurz, sa zaoberá fenoménom nevysloveného alebo zamlčaného, pričom mlčanie je chápané ako deficit reči alebo ako prázdny horizont jazyka. Autorka skúma, ako tieto aspekty ovplyvňujú verbalizované rečové prejavy a poukazuje na význam „rečou mlčania“ v kontexte literárneho diskurzu.

Život a dielo slovenskej poetky a prekladateľky Mily Haugovej z pera Stanislavy Chrobákovej - Repar, ktorá a svojej práci v úvode knihy píše: ,,Z teoretického hľadiska bola a zostáva pre mňa provokujúca najmä básnická reč Mily Haugovej s jej invariantou a súčasne mnohodimenzionálnou charakteristikou v rozpätí dvoch desaťročí a na priestore 13 básnických kníh. Nielenže nejde o reč klasicizujúcu, literárnu alebo monotónnu s jednoznačným významovým posolstvom. Naopak, Haugovej poézia, najmä vo svojej vyzretej podobe, ktorá sa spája s autorkinou tvorbou od začiatku 90. rokov, stojí na poznaní, že svet (básne) nemožno uzavrieť do výkladových schém a matíc, podrobiť naliehaniu jazykových stereotypov, ošúchaných frazeologizmov a lyrických klišé, báseň oddeliť od poetologických provokáci a výzev, ktoré dodnes pre tvorcov predstavuje avantgardná či postavantgardná etapa moderného umenia - až po súčasnú vlnu postmoderného neokonceptualizmu."