Henri Cartier-Bresson

Henri Cartier-Bresson sa narodil 22. augusta roku 1908 do rodiny zámožného výrobcu textilu. Rodičia očakávali, že Henri prevezme rodinný biznis, no ten sa vzoprel buržoáznym konvenciám použitým pri jeho výchove a odišiel študovať maľbu do Paríža. Tam sa dostal do okruhu surrealistických umelcov a spisovateľov. Študoval a pracoval v ateliéri André Lhote-a - maliara a a sochára, ktorého často označoval za svojho učiteľa “fotografie bez fotoaparátu.” Neskôr študoval v anglickom Cambridgei, kde navštevoval kurzy literatúry a umenia. Na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia narukoval do francúzskej armády, aby si splnil vojenskú povinnosť. Po tomto odcestoval do Afriky, kde sa živil ako lovec v Pobreží Slonoviny. Metódy lovu sa mu neskôr osvedčili aj pri fotografovaní, no nakazil sa tu zákernou chorobou a takmer umrel. V horúčkach poslal list svojej babičke, kde presne popísal ako chce byť pochovaný, načo sa mu dostalo odpovede, že to by bolo všetko príliš drahé a najprv sa má vrátiť do Francúzska. Vrátil sa a vyliečil v prístavnom meste Marseille, kde prehĺbil svoje vzťahy so surrealistami a po vzhliadnutí fotografie “Traja chlapci na jazere Tanganika” od maďarského fotografa Martina Munkacsiho sa rozhodol zanechať maľbu a naplno sa venovať fotografii. Zaobstaral si kinofilmový fotoaparát značky Leica s klasickým 50mm objektívom. Začal fotografovať a vďaka tomu, že Leica mala malé telo a Cartier-Bresson ešte na pochrómované časti použil čiernu pásku a čiernu farbu - stal sa takmer neviditeľným fotografom. Vďaka tomu sa často vyhol tomu, že ľudia na jeho fotografiách začali zámerne pózovať, alebo sa chovať nenormálne. Vďaka veľkosti kinofilmovej Leicy sa Cartier-Bressonovi otvárali nové možnosti fotografie, a ako sám hovoril - “Celé dni som sliedil nervózny po uliciach, pripravený “uloviť” život.” Netrvalo dlho a Cartier-Bresson poznal svoju Leicu tak ako pretekár pozná svoje auto. Veľkosť, prenosnosť a hlavne decentnosť prístroja presne vyhovovali jeho mierne plachej povahe. Leica sa pre neho stala prístrojom, ktorý označil za rozšírenie jeho vlastného oka. Cartier-Bresson sa v polovici tridsiatych rokov stal nakrátko aj hercom a asistentom pre režiséra Jeana Renoira a dokonca jeden film spolurežíroval. V roku 1937 boli zverejnené jeho prvé žurnalistické fotografie, kde zachytil korunováciu anglického kráľa Juraja VI. pre francúzsky týždenník Regards. Zaujímavosťou je, že sa sústredil na obyčajných ľudí a samotného kráľa nevyfotil ani jediný krát.

V roku 1937 prichádza jeho prvé manželstvo s tanečnicou Retnou Mohini, ktoré vydržalo 30 rokov. Žili v Paríži v štvorizbovom byte s veľkým ateliérom, malou spálňou, kuchyňou a kúpeľňou v ktorej Cartier-Bresson vyvolával svoje filmy. Pracoval pre francúzsky komunistický denník Ce Soir, no ku komunistickej strane sa nikdy nehlásil.

V roku 1940 narukoval do filmovej a fotografickej jednotky francúzskej armády a v júni 1940 bol pri bitke o Francúzsko zajatý nemeckými vojskami. Tridsaťpäť mesiacov strávil v zajatí a pracovných táboroch. Dvakrát sa neúspešne pokúsil o útek, na tretí pokus mu to už vyšlo. Skrýval sa na vidieku, až kým sa nedostal k papierom, ktoré mu dovolili cestovať po Francúzsku. Pracoval v odboji, pomáhal utečencom a spolu s ostatnými fotografmi pracovali na zdokumentovaní okupácie a neskôr oslobodzovania Francúzska. V roku 1943 vykopal svoju milovanú Leicu, ktorú mal ukrytú na farme neďaleko mesta Vosges a bol oslovený, aby zdokumentoval návrat francúzskych zajatcov. Na jar roku 1947 spolu so svojimi známymi a priateľmi založil agentúru Magnum Photos. Fotografi v nej vlastnili práva na svoje fotky, čo v tej dobe bola novátorská idea. Každý z nich dostal pridelenú inú časť sveta – Cartier-Bresson dostal na starosť Indiu a Čínu - a ich úlohou bolo “cítiť pulzovanie sveta”. Niektoré z ich prvých projektov niesli názvy ako “Ľudia žijú všade”, “Generácia detí”, alebo “Mládež sveta”. Agentúra Magnum si dávala za cieľ použiť fotografiu ako službu ľudskosti a prinášať pútavé fotografie pre masy.

Do celosvetového povedomia sa Cartier-Bresson dostal hlavne vďaka jeho reportážam z Gándího pohrebu v Indii v roku 1948 či poslednej časti Čínskej občianskej vojny. Fotografoval posledných imperiálnych eunuchov v Pekingu počas toho, ako mesto prepadalo komunistickej strane. Z Číny sa presunul do Indonézie, kde dokumentoval narastanie nezávislosti od Holandska.

V roku 1952 vyšla jeho najznámejšia kniha “Rozhodujúci moment”, ktorá obsahovala portfólio 126 jeho fotografií a jeho 4500-slovný filozofický predslov. Počas svojej kariéry v Magnum Photos precestoval veľa krajín sveta a bol prvý západný fotograf, ktorý mohol “slobodne” fotografovať v povojnovom Rusku. V roku 1966 sa rozhodol opustiť Magnum Photos a venovať sa portrétnej a krajinkárskej fotografii. Rok na to sa po tridsiatich rokoch rozišiel so svojou manželkou. V roku 1968 začal pomaly upúšťať od fotografie a vrátilo sa mu nadšenie pre kreslenie a maľbu. Priznal, že zrejme prostredníctvom fotografie už zrejme povedal všetko čo mohol.

V roku 1970 sa oženil s o tridsať rokov mladšou fotografkou Magnum Photos - Martine Franck, s ktorou mal dcéru Mélanie. V tomto čase úplne upustil od fotografie, okrem občasných rodinných portrétov a svoj fotoaparát držal zamknutý v trezore vo svojom dome, pričom ho vyberal iba veľmi zriedkavo. Henri Cartier-Bresson umrel 3. augusta 2004 vo veku 95 rokov na starobu, pričom po sebe zanechal manželku a dcéru, ktoré sa starajú o Nadáciu Henri Cartier-Bressona a uchovávajú jeho posolstvo.