Knihu, ktorú beriete do rúk, napísal Karol Tomaščík roku 1953 a pred vami sa s ňou zoznámili už mnohí mladí čitatelia. Na drotárikov-džarkov si dnes spomenie málokto, a predsa ich cesta bola cestou mnohých chlapcov z Kysúc, ktorým sa nepošťastilo dostať do učenia, ba ani do služby v blízkej dedine. Hrdinovi tejto knižky by sa podľa veku ešte patrilo sedieť v školskej lavici, ale nemôže na takú, pre nás samozrejmú vec ani pomyslieť. Jeho škola, nebohatá na veselé príhody, je ďaleko od mamy, medzi kamarátmi rovnako chudobnými a hladnými ako on. Múdrosť v nej nenadobúda sa z knižiek, ale z každodenných skúseností. Často trpkých, nie však skľučujúcich. Je v nej veľa smutných príbehov, veľa ťažkých osudov, ale i nimi vykúpeného poznania, že človek medzi ľuďmi s rovnakým údelom nie je sám, že snaha pomôcť jeden druhému musí byť taká silná, aby dokázala premeniť svet. O tom snívajú všetci drotárici, lebo pochopili, že ich túžba je túžbou mnohých. Tomaščíkovi Džarkovia sú osudom proletárskych detí spríbuznení s hrdinmi knižiek Kráľových, Šteinhíblových, Bodenekových, Horákových, Štiavnického a všetkými, ktorí sa privčas museli túlať svetom za smidkou chleba. Patrí ku knižkám, ktoré sa nečítajú ľahko, a ani ľahko nezabúdajú.
