Alexandra Lenzi-Kučmová Knihy

Salento, jún 1934 V neveľkej dedine na juhu Talianska zastane na námestí autobus. Vystúpi z neho manželský pár: južan Carlo, šťastný, že sa po rokoch vracia domov, a jeho krásna manželka Anna, ktorej sa v očiach zračí smútok a obavy zo života v neznámych končinách. Anna je pre všetkých dedinčanov prišelkyňa zo severu, čudáčka, ktorá neklebetí, nechodí do kostola a myslí si, že žena by mala mať rovnaké práva ako muž. Hrdá a pre mnohých nepohodlná Anna sa nemieni podrobiť nepísaným zákonom, ktorými sú spútané južanské ženy, a len rok po svojom príchode urobí niečo nevídané: zúčastní sa výberového konania a stane sa prvou poštárkou v Lizzanelle! Miestne ženy nad ňou krútia hlavou, muži si o nej posmešne šepkajú, že to nezvládne. A predsa sa Anna na celých dvadsať rokov stane neviditeľnou niťou, ktorá spája obyvateľov dediny. Najskôr pešo, potom na bicykli doručuje listy od synov z frontu, pohľadnice od emigrantov, tajné správy milencov. Bez toho, aby sa o to vedome usilovala, poštárka Anna zmení v Lizzanelle mnohé veci k lepšiemu, a to aj proti vôli jeho obyvateľov. Poštárka je silný príbeh ženy, ktorá žila naplno a búrala predsudky, i dvoch nerozlučných bratov, ktorých spájala láska k jednej žene. Na osudoch rodiny Grecovcov román pútavým spôsobom zachytáva život na talianskom juhu od polovice tridsiatych do konca päťdesiatych rokov minulého storočia.

„Nevedel som, čo je láska, ale v tej chvíli som to pochopil: je to, keď srdce bije, ale nepotrebuje utekať.“ Guido Contin, prezývaný Koňak, žije v opustenom strážnom domčeku starej železnice uprostred lesov Cadore spolu so svojou mačkou Ženou. Nemá nič okrem krabice plnej listov adresovaných vrcholkom hôr. Rukou ich písal muž menom Onesto. Rozpráva o svojom živote s dvojčaťom Santom, stretnutí s Celeste, vojne, smrti a láske. Na prvý pohľad jednoduché príbehy ľudí, ktorí prijímajú svoj osud bez otázok a držia sa nádeje ako smreky na najstrmších svahoch, v skutočnosti odhaľujú dramatické udalosti a túžbu po vnútornom pokoji. Únos, násilie, bomba, ktorá dopadá v noci, fotografia ukrytá medzi skalami, tajomstvo plné hanby a predovšetkým nevyznaná láska, čo preteká životom ako divoký potok. Vo svojej jednoduchosti nám Onesto odhaľuje niečo všeobecne platné: „Mnohí si myslia, že na lezenie je potrebná sila, je to presne naopak. V lezení nie je podstatné chytiť sa, ale prestať sa držať. Všetkého. Strachu, neistoty, pochybností, problémov, riešení, minulosti, budúcnosti, väzieb, opory. Všetkého. Púšťať sa v nepretržitom pohybe, ktorý vás približuje k nebu.“