Radoslav Štefančík Pořadí knih

Objektom autorovho výskumu je spôsob, akým slovenskí politici prezentovali postoje počas pandémie ochorenia COVID-19 a ruskej (Putinovej) vojenskej agresie na Ukrajine. Nejde teda len o témy spojené s koronou, t. j. nie obsah je dôležitý, ale v prvom rade štýl komunikácie, jazykové prostriedky a spôsob, ako politickí aktéri jednotlivé témy spojené s pandémiou, vrátane rôznych vládnych opatrení, uchopili jazykovo. Autora zaujíma ani nie to, čo sa komunikuje, ale spôsob, akým sa komunikuje, aké výrazové prostriedky populisti používajú, aby zdôraznili svoje obsahové priority. V centre autorovho výskumu teda stojí jazyk slovenských radikálnych populistov.

Seit dem Systemwechsel 1989 prägten mehre christlich-demokratische Gruppierungen die slowakische Parteienlandschaft. Trotz ähnlicher ideologischer Einstellungen waren sie aber nicht fähig, sich zusammenschließen und die christlich-demokratischen Ideen in einer gemeinsamen Volkspartei zu repräsentieren. Der Autor dieses Buches versucht herauszufinden, warum es in einem postkommunistischen Land, wo die Kirche und der christliche Glaube eine sehr wichtige Rolle spielen, nicht nur eine, sondern mehrere Parteien gab, und immer noch gibt, die sich als christlich-demokratisch oder katholisch-konservativ verstehen. Den Autor interessieren in erster Linie zwei Parteien: die Christlich-Demokratische Bewegung (KDH) und die Slowakische Christliche und Demokratische Union (SDKÚ). Beide haben das Land im ersten Jahrzehnten des 21. Jahrhunderts positiv geprägt. In diversen Auseinandersetzungen mit Gegnern der Demokratie haben sie auf der richtigen Seite gestanden und die Slowakei auf den Weg in die Europäische Union geführt. Trotz vieler politischer Erfolge sind beide Parteien bei den Wahlen zum Nationalrat 2016 an der Fünf-Prozent-Hürde gescheitert. Das Buch widmet sich der komplizierten Entwicklung der slowakischen christlich-demokratischen Parteien seit dem Systemwechsel bis heute.

Pravicový extrémizmus sa stal aj na Slovensku výzvou nielen pre odborníkov z oblasti spoločenských a humanitných vied, ale rovnako pre politickú elitu z demokratického stredu a v konečnom dôsledku aj pre celú spoločnosť. Hoci na Slovensku zaujal verejnosť až po parlamentných voľbách 2016, v západoeurópskych spoločenských vedách má výskum pravicového extrémizmu dlhoročnú tradíciu. Do centra pozornosti vedeckej obce sa dostal úspechom pôvodne marginálnych politických strán od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia, kedy časť verejnosti prestala dôverovať zaužívaným spôsobom riešenia niektorých vypuklých problémov spojených nielen so sociálnou situáciou, ale aj s európskou integráciou a medzinárodnou migráciou a začala viac veriť jednoduchým návrhom na riešenie komplexných otázok. Predstavovať jednoduché riešenia zložitých problémov je totiž jeden z charakteristických znakov politickej komunikácie subjektov z kraja ideového spektra. A práve politická komunikácia, resp. jazyk, ktorý extrémisti využívajú, stojí v centre našich úvah.

Predložená publikácia má ambíciu prispieť k interdisciplinárnemu výskumu politického jazyka, ktorý tvorí hlavný objekt výskumu politolingvistiky. Politolingvistika patrí, a to nielen na Slovensku, k pomerne mladým (Niehr 2013), ale rýchlo sa rozvíjajúcim vedeckým subdisciplínam jazykovedy (Dulebová 2011). Jej hlavným cieľom, definovaným už v roku 1996 nemeckým germanistom Arminom Burkhardtom (1966), je výskum politického jazyka, politického jazyka médií a jazyka v politike (Niehr 2013). Cieľom autorov tejto publikácie bolo zistiť, ako na Slovensku ovplyvňovali politickú komunikáciu závažné celospoločenské témy v období od vzniku republiky až po súčasnosť.

Autor v publikácii analyzuje spôsoby financovania politických strán v Nemecku, Rakúsku, vo Švajčiarsku a na Slovensku.