Anton Habovštiak

Anton Habovštiak sa narodil v roľníckej rodine. Inšpirovaný prostredím, začal si zapisovať nárečové texty z oravskej oblasti, ktoré neskôr využil a uplatnil vo svojom bádateľskom a tvorivom živote. Svoju prvú štúdiu (Stredoslovenské ä, ä na rozhraní dolnej a strednej Oravy) venoval svojmu rodnému kraju.

Celý život zasvätil vedeckej práci v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra - predovšetkým výskumu slovenských nárečí, predovšetkým oravských, a to najmä s uplatnením metód jazykového zemepisu. Venoval sa aj otázkam spisovného jazyka, štylistike, onomastike, lexikologickej a lexikografickej problematike, ale aj umeleckej literárnej tvorbe a literatúre faktu. Zaoberal sa aj výskumom slovnej zásoby slovenských a slovanských nárečí.

Dlhé roky aktívne pracoval v lexikálnej sekcii. Ako autor riešil teoretické i praktické problémy lexikálnej a sémantickej diferenciácie jazykov skúmaného areálu (i jej plastického zobrazenia na mapách) zo širšieho slavistického hľadiska. Využil materiál získaný pomocou atlasového dotazníka na rozsiahlom slovanskom (i neslovanskom) území a pripravil sériu príspevkov, ktoré potom publikoval v domácich i zahraničných periodikách, príležitostných zborníkoch a knižných vydaniach.

Počas dialektologických terénnych výskumov venoval pozornosť aj ľudovej slovesnosti. Na základe získaných ľudových motívov napísal viacero zbierok rozprávok a povestí, v ktorých bohato využil hlbokú studnicu nárečovej lexiky, frazeológie a syntaxe i pozitívne etické posolstvo ústne tradovaných príbehov. Čitatelia mu neraz adresovali otázku, ako vraj súvisí vedecké poznávanie s fenoménom fantázie, čo tak veľmi charakterizuje slovesný útvar, akým je rozprávka. Venoval sa aj tvorbe literatúry pre mládež.

Ako člen autorského kolektívu Slovníka slovenských nárečí I (1994) mal možnosť samostatne rozvinúť svoju lexikografickú prax. Zúročil ju najmä pri príprave troch dielov edície krátkych slovníkov slovenských nárečí. Neustále bol aktívny v besedovaní, oponovaní a popularizovaní, často písal do dennej tlače. Pozornosť venoval aj svojim oravským dominantám. S kapitolami o nárečiach pomáhal pri tvorbe monografií o jednotlivých oravských obciach (Zázrivá, Oravská Lesná, Námestovo, Krušetnica, Oravská Polhora, Hruštín, Novoť, Oravská Jasenica, Vavrečka, Nižná.

Zozbieral svedectvá o živote svojej rodáčky z Krivej - rehoľnej sestry Zdenky (vydal tri knižné publikácie), ktorú pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú počas jeho návštevy Slovenska v roku 2003. Do svojich posledných chvíľ neustával v rozmanitých tvorivých a kultúrno-spoločenských aktivitách, ktoré dopĺňali jeho viac ako polstoročnú publikačnú a bádateľskú aktivitu.

Pôsobenie:

1950 - 1952 pracovník Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení, Bratislava 1952 - 1953 pracovník Ústavu slovenského jazyka SAV, 1953 - 1966 pracovník Ústavu slovenského jazyka SAV, Bratislava 1967 - 1990 odborný asistent, vedecký pracovník, odborný pracovník, vedúci vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, Bratislava 1950 - 1955 tajomník ortoepickej komisie 1965 - 1969 člen komisie pre názvy obcí a ich častí na Slovensku pri Kancelárii Slovenskej národnej rady 1977 člen medzinárodnej komisie pre slovanský lingvistický atlas pri Medzinárodnom komitéte slavistov