Milan Šútovec Knihy

Kniha venovaná štátu, ktorý za predchádzajúce storočie osemkrát zmenil meno a ktorý si nevedel nájsť svoju identitu, a aj preto sa nedožil ani svojich osemdesiatych narodenín.

Aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti Jedinečná encyklopedická príručka mapuje politický život Slovákov od počiatkov formovania slovenského národa a jeho elít v rámci habsburskej monarchie cez spoločný česko-slovenský štát a „vojnovú“ Slovenskú republiku až po súčasnosť. Vyše 600 hesiel predstavuje významné osobnosti, kľúčové udalosti, inštitúcie, mediálne platformy politického života a myslenia (noviny, časopisy), politické a právne dokumenty, politické strany či ideové hnutia. Kniha je primárne určená najmä študentom spoločenských vied, práva či ekonomiky, adeptom politiky a verejného života, publicistom a pedagógom, dobre však poslúži všetkým záujemcom o prehĺbenie znalostí v oblasti slovenských dejín.

Maslo na našich hlavách je zbierkou fejtónov a iných vecí Milana Šútovca písaných pre noviny a časopisy medzi rokmi 2002 až 2010. Chronické problémy našej krajiny a doby autor komentuje vážnejším i nevážnejším tónom a odkrýva tak nedostatky nielen domácej politickej scény, ale aj nie najšťastnejšie zmenenej paradigmy dnešného sveta.

Výber troch fabulačne uzavretých próz z románov Južná pošta a Agáty vyšiel pod názvom Kraj za vinicami (1983) a bol určený mládeži.

Literárny historik je zaujatý svojimi zdanlivo neaktuálnymi témami. Avšak aj dnes oživuje svoje dlhoročné poznatky a tiež dáva nahliadnuť do procesu bádania literárnych tém. V spoločenskom kontexte hovorí o živote literárnej vedy cez jej osobnosti (napr. Krčméry, Matuška, Čepan, Hamada), o živote literárnych textov (niektoré diela Margity Figuli) a z literárneho života (edičná politika, Pražská jar, Zväz slovenských spisovateľov v rokoch 1949 – 1950).

Práca Milana Šútovca sa sústreďuje na naturizmus, na jeho tri reprezentatívne, kľúčové a čitateľsky živé diela – Tri gaštanové kone Margity Figuli, Drak sa vracia Dobroslava Chrobáka a Nevestu hôľ Františka Švantnera – autor prísne metodicky analyzuje z hľadiska utvárania postáv, deja,obrazu reality, sujetu a jeho ideovej intencie, pričom cez tematicko-sujetový rozbor odkrýva v týchto dielach folklórno-mýtické podložie. Estetickou aktivizáciou rozličných prastarých folklórno-mýtických fragmentov prozaici totiž chceli v konfrontácii so zvráteným chodom dejín v čase II. svetovej vojny vytvoriť mýticky fundovaný obraz elementárnych ľudských vzťahov k spoločenstvu a prírode, uchránený pred brutálnymi zásahmi konkrétnych dejín.

Prvá časť knihy obsahuje revidovaný text diela Romány a mýty, ktoré podalo novú interpretáciu najvýznemejších diel slovenského naturizmu a otvorilo tak cestu k pochopeniu mechanizmov prieniku mýtu do modernej epickej štruktúry románu. V druhej, prvýkrát publikovanej časti knihy - Post scriptum /Texty a dejiny/ - analyzuje a všestranne interpretuje dva významné slovenské romány s historickou témou: Babylon Margity Figuli a Život bez konca Františka Švantnera.

Milan Šútovec napísal príbeh o kritike a spomenúc si na svoju vlastnú epickú skúsenosť, nasnoval príbeh o mysliteľskom úsilí, o jeho prameňoch a vnútornej digresii; je to príbeh o slovenskej literatúre, o jej čudnom čase, o jej pohybe v kesónovom zvone stagnácie. Hlavným hrdinom u Milana Šútovca je Milan Šútovec - tak ako je hlavným a vlastne jediným hrdinom jeho obľúbených kníh - od Narcisa po Rozum - Rudolf Sloboda. Táto vnútorná príbuznosť priam bije do očí: autor a jeho kritik. Ale hneď treba povedať, že tu ide o vzťah veľmi blízky a rovnoprávny; aj keď sa niekedy Šútovec približuje k stotožneniu, nikdy nekoná tento pohyb, nikdy nepadá posledná závora, za ktorou kritik prestáva byť kritikom. Inak, u ostatných autorov či hrdinov jeho príbehu (Jaroš, Johanides, Ballek, Puškáš) vystupuje M. Šútovec v plnej zbroji, hoci nie na koni; je kritik vyslovene intelektuálny, vzdelaný a presný; teda prísny.Je to kniha kníh M. Šútovca. Nie je ani také dôležité, či ide o nové hodnotenia, o prehodnotenie pätnástich rokov slovenskej prózy, dôležité je, že sa pri tejto príležitosti vysloví spravodlivosť z vnútorného popudu, spravodlivosť teda subjektívna a popudivá, ale predsa spravodlivosť, ktorá znesie aj objektívne historické meradlá.(Z lektorského posudku Vladimíra Mináča)

Jeden z najpremýšľavejších slovenských literárnych kritikov písal eseje aj v šedivom období normalizácie. Z tejto zvierky je jasné, že jeho pohľad bol aj vtedy presný a ostrý..