Pavel Mičianik Knihy

Kniha sa zaoberá účasťou slovenskej armády na operácii BARBAROSSA, čo bol krycí názov pre nemeckú inváziu do Sovietskeho zväzu. Tá sa začala 22. júna 1941 a jej cieľom bola porážka Sovietskeho zväzu v priebehu necelých troch mesiacov. Po piatich mesiacoch, keď Wehrmacht dosiahla Leningrad, Moskvu a dobyla Rostov, sa však nemecký útočný potenciál vyčerpal. Na konci novembra 1941 prešla Červená armáda na juhu frontu do protiútoku a 29. novembra získala späť Rostov. Onedlho sa začala protiofenzíva pri Moskve, ktorá vrhla Wehrmacht o 150–300 km späť. Bolo jasné, že operácia BARBAROSSA skrachovala. Cieľom tejto práce je podľa možností podať čo najsystematickejší a najkomplexnejší obraz o účasti slovenskej armády na nemeckej invázii z pohľadu generácie, ktorá už k opisovaným udalostiam nemá emotívny vzťah a nie je vo svojej práci limitovaná žiadnymi ideologickými smernicami. Práca nie je iba "vojenskou štatistikou" s počtami vojakov, zbraní, padlých a ranených, i keď obsahuje aj tieto údaje. Je predovšetkým o ľuďoch. Od ministra národnej obrany, ktorý posielal vojakov do pekla vojny, až po posledného pešiaka, ktorý s puškou a granátom v ruke útočil na sovietske obranné pozície. Je o ich názoroch a konkrétnych činoch, ktoré Slovákov na jednej strane ukazujú ako národ s negatívnym postojom k vojne, ale na strane druhej ako statočných vojakov keď majú motiváciu k boju.

Druhá, pútavá monografia venovaná problematike účasti slovenskej pozemnej armády na vojne proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1941-1944.

Čitateľ dostáva do rúk štvrtý a posledný diel série monografií o Slovenskej armáde v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 – 1944). Tento diel tematicky nadväzuje na reorganizáciu Rýchlej divízie na 1. pešiu divíziu na Kryme v lete 1943. Obsahuje dve samostatné časti: prvá sa zameriava na sformovanie a nasadenie 1. pešej divízie v rokoch 1943 – 1944, pričom divízia prešla výcvikom na Kryme a následne sa rozdelila na dve časti. Autor sleduje osud divízie až do jej zániku v júni 1944. Druhá časť je odlišná a predstavuje záverečné zhrnutie celej štvorzväzkovej série. Približuje osudy vojakov, ktorí v rokoch 1941 – 1944 padli do sovietskeho zajatia, a ich každodenné skúsenosti na fronte, vrátane vzťahov s príslušníkmi spojeneckých armád a civilným obyvateľstvom. Záverečné kapitoly sú založené na vojnových denníkoch a svedectvách slovenských vojakov, ktorí sa zúčastnili ťaženia. Kniha je venovaná slovenským vojakom a dôstojníkom, ktorí prešli východným frontom, a ich potomkom, ako aj všetkým, ktorí sa zaujímajú o vlastnú minulosť.

Kniha zachytáva málo známe udalosti Malej vojny, ktorú viedlo horthyovské Maďarsko proti Slovensku v rokoch 1938 - 1939. Keďže Mníchovská dohoda nenaplnila maďarské územné požiadavky voči Česko-Slovensku, Maďarsko sa od začiatku októbra 1938 snažilo destabilizovať južné oblasti Slovenska i Podkarpatskej Rusi. Provokovalo nepokoje v radoch maďarskej menšiny, začalo s psychologickou a informačnou vojnou, diplomatickým nátlakom, a napokon vyslalo na územie ČSR teroristické a vojenské oddiely. Česko-slovenské bezpečnostné sily však udržali poriadok na juhu Slovenska a odrazili maďarskú teroristickú ofenzívu. Maďarské provokácie pokračovali aj po Viedenskej arbitráži, ktorá rozhodla o pričlenení južného Slovenska Maďarsku. Maďarským cieľom bola totiž anexia celého Slovenska i Podkarpatskej Rusi. Tento cieľ sa naplnil len v prípade Podkarpatskej Rusi. Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 s podporou Nemecka urobilo Budapešti škrt cez rozpočet. Maďarsko Slovenský štát oficiálne uznalo, no o týždeň ho vojensky napadlo z územia okupovanej Podkarpatskej Rusi. Maďarská vojenská agresia proti Slovensku bola vyvrcholením Malej vojny. Vyvolala prudký odpor Slovákov, čo sa odzrkadlilo vyše 50 000 dobrovoľníkmi pripravenými brániť svoju vlasť. Budapešť napokon priznala neúspech svojej stratégie a po ôsmych mesiacoch na konci mája 1939 Malú vojne proti Slovensku potichu zastavila.

Monografia tematicky nadväzuje na predposlednú kapitolu prvého dielu, ktorá mapovala nasadenie Rýchlej divízie (RD) od konca novembra 1941 do konca júna 1943 v južnej časti východného frontu. Po prvýkrát od skončenia 2. svetovej vojny objektívne popisuje ťažkosti obranného boja v krutej ruskej zime a v kaukazských horách, ako aj pohyblivú útočnú činnosť v takmer tropických horúčavách a v lesoch Kaukazu. Bojové nasadenie Rýchlej divízie na východnom fronte bolo v minulosti marxisticko-leninskou historiografiou prakticky ignorované. V priebehu dvoch rokov existencie RD sa z improvizovaného útvaru vykryštalizovala elitná divízia slovenskej armády, ktorá bojovala po boku nemeckých divízií Wehrmachtu a Waffen SS, a proti elitným divíziám Červenej armády. Hoci slovenskí vojaci nemali motiváciu ako ich nemeckí či sovietski protivníci, plne sa im vyrovnali. Po porážke nemeckej armády pri Stalingrade však morálka upadala a vojaci sa domáhali sľubovanej výmeny, ktorú sa im v lete 1943 podarilo dosiahnuť. RD prestala existovať po odchode väčšiny jej skúsených príslušníkov na Slovensko. Kniha je venovaná vojakom a dôstojníkom Rýchlej divízie a ich ruským protivníkom, ktorí padli v boji, ako aj ostatným príslušníkom divízie, ktorí si plnili svoju vojenskú povinnosť na východnom fronte.

Sformovanie a sedemročná existencia domobrany v rámci Armády Slovenskej republiky v rokoch 1995 - 2002 je takmer neznámou kapitolou v živote slovenskej armády na konci 20. a na začiatku 21. storočia. Jej vznik pritom nebol náhodný a nebol ani vynútený miestnymi politickými silami. Zásadný vzplyv na vznik slovenskej domobrany mali významné politické a vojenské zmeny v strednej a východnej Európe, ktoré sa udiali v rokoch 1989 - 1993. Rozpad a následný zánik socialistického bloku na čele so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR) zásadne prekreslil politickú mapu sveta. Zánik Varšavskej zmluvy 30. júna 1991 znamenal zásadný obrat v bezpečnostnej politike stredoeurópskych krajín. Bolo nutné hľadať nový spôsob zabezpečenia obrany v tom čase ešte česko-slovenského štátu zo všetkých strán. Okrem vojenských aspektov sa museli zvažovať aj ekonomické podmienky. Nebolo jednoducho možné udržiavať pravidelnú armádu v takej podobe a na takých počtoch, ako do roku 1989. Prirodzeným východiskom bolo sformovanie teritoriálneho vojska alebo domobrany. Takýmto spôsobom fungovali (a stále fungujú) armády mnohých západných krajín: Spojených štátov amerických, Nórska, Rakúska, Švajčiarska i Dánska. Práve touto cestou sa po vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 vydalo aj velenie slovenskej armády. Cieľom tejto práce je zdokumentovať proces vzniku, fungovanie, reorganizáciu, a napokon zánik domobrany ako druhu vojska v Armáde Slovenskej republiky medzi rokmi 1995 - 2002.

Zborník Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami pripravilo vydavateľstvo Universum spolu s Filozofickou fakultou PU. Obsahuje 32 obsiahlych štúdií ku krátkemu, ale zložitému obdobiu v existencii vojnovej Slovenskej republiky.

Ročenku tvorí 6 odborných štúdií z pera mladej a najmladšej generácie historikov, 2 materiály a dokumenty, diskusia na tému histórie na slovenských univerzitách, anotácie a správy z podujatí.

Venované 70. narodeninám prof. PhDr. Karola Fremala, CSc.

Druhá, pútavá monografia venovaná problematike účasti slovenskej pozemnej armády na vojne proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1941-1944.