Štefan Senčík
Spisovateľ, publicista, redaktor Vatikánskho rozhlasu, misionár medzi zahraničnými Slovákmi a provinciál slovenských jezuitov v zahraničí. Narodil sa v Starom Tekove v okrese Levice 12.12. 1920. Základné vzdelanie získal na ľudovej škole v rodnej obci, do gymnázia začal chodiť v Trnave, kde sa spoznal s jezuitmi, ku ktorým vstúpil 30. júla 1938. Noviciát si vykonal v Ružomberku, kde potom pokračoval v štúdiu na gymnáziu. Po maturite v roku 1941 ho predstavení poslali na štúdium filozofie do Trnavy a Piešťan. V rokoch 1945-46 si vykonával prax, magisterku, v Ružomberku. Odtiaľ odišiel do Holandska, kde v rokoch 1947-1950 študoval teológiu v Maastrichte, tu bol 22. 8.1949 vysvätený na kňaza. Tretí rok duchovnej formácie, tretiu probáciu si vykonal v írskom Dubline. V tom čase sa už nemohol vrátiť do vlasti, lebo rehole boli násilne zlikvidované zásahom štátnej moci v noci z 13. na 14. apríla 1950, preto ho predstavení poslali ako slovenského misionára do Austrálie.
Pôsobil v Sydny odkiaľ podnikal misijné cesty medzi slovenských katolíkov do Melbourne, Adelaide, Brisbane, Hobart a ďaších stredísk. Prispieval nielen k duchovnému životu slovenských emigrantov, ale napomáhal aj ich kultúrny život. Pričinil sa o vybudovanie slovenského kostola Sedembolestnej Panny Márie pri osade Caveat v štáte Victoria. Založil a redigoval náboženský mesačník Život a tiež v roku 1957 zostavil Kalendár austrálskych Slovákov.
V roku 1957 sa vracia do Európy, aby v Ríme prevzal vedenie slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu, kde pôsobil šesť rokov až do roku 1963. V nasledujúcich rokoch pôsobil v Kanade ako misionár medzi slovenskými vysťahovalcami. Venoval sa tiež výstavbe a riadeniu misijného domu slovenských jezuitov v Galte, ktorý bol neskôr premenovaný na Cambridge, ďalej publikoval. V roku 1966 ukončil svoje doktorandské štúdium na Teologickej fakulte univerzity v Toronte. V rokoch 1969-1975 bol predstaveným misijného domu v Cambridge. V roku 1972 založil a začal redigovať duchovnú revue Echo duchovného prúdenia dneška, okolo ktorého zhromaždil okruh vynikajúcich spolupracovníkov. Zaslúžil sa o vybudovanie jezuitského vydavateľstva Dobrá kniha. V roku 1974 obnovil vydávanie mesačníka a redigoval ho až do roku 1984. V rokoch 1975-1978 bol provinciálom slovenských jezuitov v zahraničí. V roku 1984 odchádza opäť do slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.
V roku 1990 sa vrátil na rodné Slovensko, kde pokračuje v spisovateľskej činnosti v presťahovanom vydavateľstve Dobrá kniha v Trnave. Tu uprostred tvorivej práce náhle zomiera 15. novembra 2001, pochovaný je v Trnave.
Jeho osobná bibliografia je veľmi bohatá obsahuje stovky relácií vo Vatikánskom rozhlase, stovky populárnych článkov v náboženských časopisoch Posol, Hlasy z Ríma, Kanadský Slovák, Slovenský štít, Jednota, Slovenská obrana, Katolícky Sokol a ďalších. Odborné štúdie v časopisoch Echo, Most, Duchovný pastier, Viera a život.
Vydal preklad Duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly (1990), Rozhovory pútnika – autobiografia sv. Ignáca (1961), Ignác Lepp: Viera v modernom svete (1969) a mnohé ďalšie. Je autorom mnohých kníh, napríklad: Miriam Terézia Demjanovičová (1959), Svätí severoamerickí mučeníci (1965), Moderný apoštol (1966), Listy svätým (1973), O tých, čo hľadali a našli Boha (1980), Potrebujeme ešte náboženstvo? (1997), Potrebujeme Cirkev? (1998), Kresťanstvo medzi svetovými náboženstvami (1999), Potrebujeme Cirkev (2000), O postoji k súkromným zjaveniam (2001), Prípad Galilei (2002) a ďalšie.
Kultúrnu dimenziu svojej apoštolskej činnosti dobre sám vymedzil v prvom čísle obnoveného Posla, kde napísal: „Posol chce pokračovať v bohatej duchovnej tradícii. Chce spájať slovenských katolíkov, roztratených po celom šírom svete. Chce byť ich učiteľom, radcom, kazateľom a duchovným lekárom. Chce šíriť úctu k Božskému Srdcu a tým zároveň aj duchovnú obnovu jednotlivcov, rodín a našich slovenských farností. Bude to robiť v našej materinskej reči, v ľúbozvučnej slovenčine, ktorá nám je dvojnásobne milá v cudzom svete“.