Pálfiovci v novoveku : vzostup významného uhorského šlachtického rodu / Anna Fundárková, Géza Pálffy (ed.) : zborník z vedeckej konferencie, Bratislava 20. mája 2003.
Ku koloritu dnešného Slovenska neodmysliteľne patria majestátne hrady, či ich zrúcaniny rozosiate takmer po všetkých kútoch krajiny. Sú návštevnícky atraktívne a stali sa aj predmetom oficiálnej, turizmus podporujúcej politiky štátu. Samozrejme v minulosti hrady neslúžili ako romantická kulisa zdobiaca krajinu, ale plnili úplne iné úlohy. Boli predovšetkým funkčnými sídlami s obrannou a obytnou úlohou. Kolektívna monografia má za cieľ doplniť poznatky o minulosti našich hradov, s prihliadnutím na skúmanie témy z viacerých hľadísk: z oblasti histórie, právnej histórie ako aj geografi e. Výskum danej problematiky je veľmi dynamický vzhľadom na prebiehajúce archeologické výskumy, ako aj možnosti hlbšej analýzy prameňov, kde sa nesleduje už len stavebné hľadisko, či prehľad vlastníckych vzťahov, ale tiež rôzne podoby každodenného života obyvateľov hradov či panstiev. Kým prvá časť práce sleduje vo zvýšenej miere práve rôznorodú problematiku vlastníckych vzťahov hradných panstiev od stredoveku, v druhej časti sa možnosti skúmania rozširujú o záber do organizácie života na hradoch, každodennosti, či súdobej spisby. Na záver sa rozoberá otázka geografických a krajinnoekologických súvislostí výstavby hradných sídiel a ich funkcie v dnešnej spoločnosti.
Uhorský aristokrat Pavol Pálffy (1592 – 1653) bol významným politikom Uhorského kráľovstva v prvej polovici 17. storočia. Syn „rábskeho hrdinu“ Mikuláša Pálffyho a Márie Fuggerovej študoval vo Viedni, Ingolstadte a Olomouci, pričom absolvoval Kavalierstour v Taliansku. Zastával kľúčové krajinské úrady, vrátane predsedu Uhorskej komory a krajinského sudcu, a na vrchole kariéry bol zvolený za uhorského palatína. Ako jediný z uhorskej politickej elity sa stal členom Tajnej rady, najdôležitejšieho poradcovského orgánu panovníka. Pálffy mal vlastné politické zoskupenie a zapájal sa do mocenských súbojov s palatínom Mikulášom Esterházym a ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. Jeho kariéru dokumentujú nielen archívne pramene, ale aj stavby a umelecké dielo v bývalej habsburskej monarchii, ktoré odrážajú jeho záujem o stavebné projekty a umelecký vkus. Medzi známe pamiatky patrí hrad v Bojniciach, štyri veže Bratislavského hradu a fresky v bývalom Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave, ktoré svedčia o jeho moci a bohatstve. Honosný život si mohol dovoliť vďaka manželstvu s bohatou Františkou Khuenovou de Belasy. Monografia ponúka pohľad na Pálffyho ako na barokového aristokrata a osobnosť, o ktorej autor básne z roku 1647 napísal: „Pálffy žiari na našom nebi ako Večierka, nesmierne ho hnevá, že naša krajina umiera.“