Ľuboš Bendzák Knihy

Ľuboš Bendzák je tak trochu romantický vyděděnec, na němž ulpívá městská špína. Je pozorovatelem se vzácnou schopností potěžkat detail, ale dát mu i poetickou a výpovědní hodnotu. Básník oživuje pomocí slov něco, co jsme dávno považovali za zbytečné, za odsunuté, třeba i za nepodstatné, to když dává smysl věcem, která je třeba znovu najít, pojmenovat, očistit a vyzdvihnout. Vedle toho tuto vážnost Bendzák neustále narušuje lehce sarkastickým odstupem, aby z veršů vystupoval osamělý, byť tu a tam alkoholu a samotě nadbíhající vyděděnec. Verše so nehrají si na víc, než jsou, neohromují, spíš konstatují stav věcí.

Ľuboš Bendzák vydal básnickú zbierku Básne pre Soňu Marmeládovú a Zápisky z čudného domu. Moje básne Moje básne sú odleskom iných básní Tak ako hviezdy sú odleskom Slnka (a Mesiaca) a predsa ktosi v nich býva

Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá tendencia.

Samorast slovenskej poézie všedného dňa sa starostlivo ujíma banalít a drobností unaveného života, aby ich dvihol nad zlato i nad soľ.

Tvorba Ľuboša Bendzáka (1966) je dlhodobo vytváraným experimentom so sebou samým. Zatiaľ čo početné vedecké tímy majú k dispozícii mnohokilometrové urýchľovače častíc, on s pomocou niekoľkých veršov vytvára básne ako spomaľovače vnímania bežných ľudských situácií. Jeho laboratóriom sú byty a pohostinstvá. Pozornosť a úcta s akou v nich pristupuje aj k zdanlivo nedôležitým veciam, demonštruje, aká veľkorysá vie byť poézia, keď je sama sebou. (Juraj Briškár na záložke knihy)

Bendzákov človek v zbierke mikropoviedok je nepragmatický, nepracuje, premýšľa, hľadí von oknom, pozerá sa na svet, ktorému nechce a nemôže rozumieť. Ale možno je to inak. Prišiel na povahu sveta, a preto s ním chce vybabrať. Jeho čas stojí, hoci dni plynú. Čitateľ textu sa od prvého „príbehu“ (až po posledný) presviedča, že i na ploche niekoľkých riadkov sa dá povedať veľa. Pochopiteľne, ak súčasťou výpovede je ticho, nastupujúce mlčanie alebo aj nepredvídateľná pointa. To všetko s dávkou istej sebairónie a absurdity.