Mária Chovancová

Učiteľka, autorka poézie i prózy pre deti a mládež.

Mária Chovancová

, rodená Baďurová, sa narodila 13. decembra 1938 v Palárikove. Pochádzala z piatich detí. V mladosti sa rozhodla pre učiteľstvo na Pedagogickej škole v Zlatých Moravciach a o pár rokov pokračovala na Vysokej pedagogickej škole v Trnave, kde vyštudovala slovenský jazyk a ruský jazyk. Jej prvým pôsobiskom po ukončení štúdia sa stala Základná škola v Semerove, neskôr prešla učiť do Tvrdošoviec a Nových Zámkov a napokon dostala miesto na základnej škole vo svojom rodisku. Vydala sa za Jozefa Chovanca a spolu vychovali troch synov. Jej život spestrilo päť vnúčat, ktoré ju neskôr inšpirovali v literárnej tvorbe. Celý život sa venovala vyučovaniu detí a mládeže, jej zamestnanie sa pre ňu stalo životným povolaním, keď mnohým generáciám s láskou odovzdávala vedomosti nielen zo slovenčiny a ruštiny, ale aj z náboženskej výchovy, ktorú počas dôchodku vypomáhala učiť v Palárikove vdp. Milošovi Čížovi. V úzkej spolupráci so spomenutým farárom vydala detskú modlitebnú knižku s veršíkmi: Svetielko (2000). Svoju tvorbu pre najmenších zhrnula v básnických zbierkach: Kde slniečko spáva (1997), Vezmi ma za rúčky (1997), Abecedou k Bohu (1997), Nebeský dar (1998), Môj anjel strážny (2003), Môj priateľ Ježiš (2005). V roku 1998 jej vyšla publikácia Karol Strmeň, životopis rodáka, v ktorom zároveň predstavila jeho literárnu tvorbu ako člena exilovej katolíckej moderny. Jej ostatnou vydanou prózou je Sýkorienka z roku 2008, ktorá v jednotlivých príbehoch z dedinského prostredia obsahuje autobiografické prvky z detstva. Na sklonku života vážne ochorela a trpezlivo znášala svoj údel. Hoci už mala pripravené ďalšie detské básne na knižné vydanie, nestihla svoj zámer zrealizovať. Srdce, ktoré sa vedelo rozdávať, prestalo biť 26. augusta 2009 a odpočíva na cintoríne v rodnom Palárikove.

Slavomíra Belanová