Ján Švantner Knihy

Švantner chce všetko vyjadriť obrazom, vyhýbajúc sa reflexiám a sentenciám; básnický obraz nesie celú emocionálnu energiu a podnety pre čitateľa. Jeho poézia vychádza zo zážitku a empírie, pričom podlieha silnej autorskej transformácii, aby vytvorila esteticky účinný kondenzát. Švantner si už dávnejšie získal vlastný okruh čitateľov, ktorí mu zostanú verní, aj keď nie každý ocení jeho tichý, napätý tón a temné farby. Tento tón je jeho hlboký pocit, spojený s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby môžu odrážať tieň hôr, kde jeho predkovia hľadali zlato. Hoci Švantner nepísal zámernú zbierku, intenzívne komponoval dramatické stretnutie lyrického subjektu so životom. Jeho erbovým slovom by mohla byť čistota: čistota prežívania, myslenia a vyjadrovania, ktorá je aj spôsobom existencie a nádejou. Švantner je básnikom, ktorý ovláda prechody medzi svetlom a tmou, pričom v najhlbšej tme zapáli svetlo. Jeho poetická tvorba sa zameriava na prechod od hmoty k ľuďom a od seba k iným, pričom verše sú často venované priateľom a umelcom. Pochopenie iného otvára dvere k pochopeniu seba samého, čo je kľúčové pre prechod od introvertnosti k pospolitosti. Verše sa ho zmocnili samy.

V básnickej zbierke Rozlomená pečať z pera významného slovenského básnika Jána Švantnera, sa stretá pradávna japonská lyrika päťveršovej tanky a kresťanská symbolika čísla 33 vyjadrujúceho bolesť i nádej. Hoci každá báseň je tematicky relatívne samostatnou výpoveďou s vlastným obrazom, jednotný autorský tón umožňuje prirodzené plynutie motívov, ktoré podčiarkuje ideový základ celej zbierky – autorovo presvedčenie, že iba sloboda a pravdivé poznanie, ktoré zo slobody vyplýva, sú kľúčom k autentickému životu. Švantner vo svojich veršoch prechádza z vonkajšieho sveta dovnútra, pod povrch vecí a javov, čo je jednak odvekou úlohou poézie, no zároveň pred nami predostiera pásmo premenlivých a predsa stálych obrazov, ktoré pôsobia ako voľná meditácia v pohybe. V pohybe, ktorý zjasňuje zrak a upokojuje srdce i myseľ.

Takmer nepoznáme nadčasovú tvorbu mimoriadne senzitívneho básnika, ktorý sa - žiaľ - nikdy netlačil do popredia záujmu, nestotožňoval tvorbu s produkciou a v básnickom slove vidí proces poznávania i vytvárania novej skutočnosti. Jeho poézia je rýdza, lebo pramení z hĺbky, v ktorej neplatí relativizmus hodnôt... Ján Švantner sa po prvý raz predstavuje obsiahlym výberom očarujúcej lyriky a niekoľkých balád.

Švantnerova poézia si získala už dávnejšie vlastný okruh čitateľov, ktorí mu iste i pri zbierke Lampa zostanú verní. Možno nie každému vyhovuje jeho tichý, ale napätý tón, jeho temné farby, ale azda každý uverí jeho úprimnosti, pravde jeho výpovede. Ten tón je jeho vlastný hlbinný pocit, zlomok vnútornej drámy, ktorý ho spája s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby sú možno tieň čiernych hodrušských hôr, v ktorých – ktovie – jeho dávni predkovia hľadali zlato. Možno nehľadali. Možno žili kdesi celkom inde, ale čosi z hodrušského zlata sa nájde v knižkách Jána Švantnera. (Ján Buzássy)