Sarah Kane

Jedna z nejdůležitějších představitelek současného britského dramatu a významná průkopnice in-yer-face (u nás překládáno jako coolness) divadla.

Už počas strednej školy prejavovala veľký záujem o divadlo. Ako študentka hrala a režírovala školské predstavenia Čechova a Shakespeara. Neraz chodievala aj poza školu, aby sa mohla zúčastňovať skúšok ako asistentka réžie v divadle Soho Polytechnic. Po ukončení strednej školy sa rozhodla pre štúdium drámy a herectva na univerzite v Bristole. Sarah bola talentovanou herečkou a režisérkou, i keď postupne strácala nadšenie pre svoje budúce povolanie a rozhodla sa, že bude radšej písať.

Vo svojej tvorbe sa nechala ovplyvniť dielami Becketta, Pintera, Pottera, Büchnera, Bonda alebo Barkera. V jej hrách sa však nachádzajú aj riadky požičané z Biblie, ako aj zo skladieb skupín ako Joy Division, The Pixies alebo Polly Jean Harvey.

Jej prvým dielom bola krátka séria troch monológov pod názvom Chorí (Sick), ktorá bola predstavená publiku v jednej edinburgskej krčme. Po promócii v Bristole odišla do Birminghamu, kde si spravila doktorát na naliehanie jej matky.

Počas doktorandského štúdia začala písať svoju prvú hru – Spustošení (Blasted). Hra bola prvýkrát uvedená na záverečnej prehliadke študentských prác, kde ju videla Mel Kenyon, ktorá bola hrou unesená a rozhodla sa kontaktovať Sarah Kane. Po vzájomnej dohode sa Keynon stala Kaneovej agentkou. Hra Spustošení bola uvedená v šesťdesiatmiestnom Theatre Upstairs v lodýnskom Royal Court 12. januára 1995. Naturalistické zobrazenie násilia, sexu a vulgárny jazyk pobúrili kritiku i mnohých divákov. Hra sa stala najväčším divadelným škandálom od uvedenia hry Romans In Britain v roku 1980. Kritika nebola schopná zniesť násilie a energiu a hru označili za »krvavé jatky« a »nechutný sviatok špiny«.

Hra je i dnes považovaná za jednu z najkontroverznejších hier uvedených v britských divadlách za posledných tridsať rokov. Snahou autorky však nebolo šokovať divákov krvavými kúpeľmi, ale prostredníctvom bezprostredného kontaktu s expresivitou hry prelomiť stenu apatie, ktorú si diváci vybudovali ku mnohým témam zobrazeným v médiach (vojnové konflikty, rasová nenávisť, znásilnenia).

Hra Spustošení rozpráva príbeh Iana, starnúceho novinára, a mladej Cate, ktorí sa spolu ocitnú v hotelovej izbe. Na pozadí naturalistického deja sa autorka venuje témam nevyrovnaného vzťahu muža a ženy, nacionalizmu a rasizmu, médiami vyvolanej apatie a súvislostiam medzi každodenným a neviditeľným psychickým násilím a násilim vo vojenských konfliktoch.

Po Spustošených dostala Sarah Kane ponuku od divadla Gate v lodýnskom Notting Hille prepracovať mýtus o Faidre od Senecu. Hra Faidrina láska (Phaedra’s Love) bola uvedená v režijnom naštudovaní samotnej autorky 15. mája 1996. Od jesene 1996 Sarah Kane pôsobila v novej spisovateľskej spoločnosti Pains Plough, ktorá bola založená v Londýne. Skúmala možnosti písania dramatických diel i ďalší umelecký rast mladých autorov.

V roku 1997 britská stanica Channel 4 uviedla desaťminútový krátky film Pokožka (Skin) rozoberajúci problémy rasizmu a xenofóbie vo Veľkej Británii podľa scenára Sarah Kane.

Medzitým autorka pokračovala v písaní hry Očistení (Cleansed). Hry Spustošení a Očistení boli zamýšľané ako prvé dve časti dramatickej trilógie, ktorej tretia časť mala hovoriť o nukleárnej devastácii ľudstva. Po dokončení hry sa však myšlienky na trilógiu vzdala a ubrala sa úplne iným smerom. Vo svojej ďalšej práci sa Kane vzdala naturalistického spôsobu písania a začala experimentovať s formou i obsahom.

Hra Túžim (Crave) bola verejnosti predstavená na čítaniach zorganizovanými spisovateľskou spoločnosťou v Plains Plough pod pseudonymom Marie Kelvedon, v snahe uniknúť z tieňa škandalóznej Sarah Kane, autorky Spustošených, a tým aj ušetriť hru od predsudkov kritiky. V hre sa nachádzajú štyri hlasy, ktoré sú identifikované iba písmenami A, B, M a C. Jednotlivé hlasy opisujú svoje túžby, spomínajú na sklamania a prehry z minulosti a spochybňujú svoju budúcnosť. Dochádza k úplnému stieraniu charakterov, obrazotvornosť hry sa presúva z roviny fyzickej do roviny textovej. Kritika po uvedení na edinburgskom festivale nešetrila chválou a hra je považovaná za najvyspelejšie dielo Sarah Kane.

Napriek tomu, že Sarah bola svojím okolím považovaná za veselé, milé a prijemné dievča, počas svojho života trpela záchvatmi depresie. Začiatkom leta 1998 Sarah zachvátila ďalšia vlna depresie, preto sa rozhodla zveriť do odbornej starostlivosti psychiatrov. Liečba depresie jej poskytla námet na napísanie ďalšej hry.

Psychóza 4:48 (4:48 Psychosis) bola napísaná na jeseň a v zime rokov 1998-1999. V tomto texte autorka posunula formálne prvky použité v hre Túžim ešte ďalej. V hre nie sú načrtnuté ani hlasy a z textu nie je jasný ani počet ani pohlavie vystupujúcich postáv. Text pozostáva z vnútorných monológov jednej z postáv a z úlomkov dialógov medzi postavami, ktoré pripomínajú doktora a pacienta. Autorkin záber sa zúžil na myseľ samotnú, na priestor vo vnútri samovražednej psychózy, ktorú väčšina z nás, ako dúfa, nikdy nenavštívia.

Pro samotnou Sarah ovšem tato hra měla více než charakter fiktivní studie. V důsledku chronických depresí se v únoru 1999 pokusila spáchat sebevraždu předávkováním léky. Byla lékaři zachráněna, ale v nemocnici, když se dostala na chvíli mimo pozornost ošetřovatelů, oběsila se na tkaničkách od bot.