Alexander Halvoník
Dátum a miesto narodenia:
- 1945 Nová Bystrica
Oblasti záujmu: próza, literárna veda, publicistika, preklad
Životopis autora: Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Základnú školu vychodil v Oščadnici. Študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Čadci (1959 – 1962). Roku 1968 abolvoval štúdium francúzštiny a slovenčiny na FF UK v Bratislave. Potom pracoval ako redaktor v Československej tlačovej kancelárii, neskôr pôsobil v Ústrednej knižnici SAV. V rokoch 1969 – 1979 bol zástupcom riaditeľa Strediska vedeckotechnických informácií, 1980 – 1981 zástupcom šéfredaktora vydavateľstva Veda, 1981 – 1992 vedúcim literárno-dramatického oddelenia a riaditeľom odboru knižnej kultúry na MK SR. V rokoch 1992 – 1996 bol šéfredaktorom časopisov Knižná revue a Literika, súčasne zástupcom šéfredaktora Slovenských pohľadov. Krátko bol aj redaktorom Literárneho týždenníka. Od roku 1997 do roku 2002 bol riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Od jesene roku 2002 je riaditeľom Literárneho informačného centra v Bratislave.
Literárna tvorba – próza: Rozprávky z tisíc a jednej noci (1994, autorské prerozprávanie klasickej orientálnej látky), Svrbenie krvi (1996)
Literárna tvorba – publicistika: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí (2004, výber z literárnej publicistiky)
Literárna tvorba – preklad: Preložil pätnásť knižných titulov z francúzštiny (Juliette Benzoniová, Nicole de Buron, Alain Quesnel, Franck Jouve, Michel Butor, Christian Jacq a iných). Gidel, Henry: Picasso (2004), Rio, Michel: Mysliace džungle a Pohľad do priepasti (2009)
Charakteristika tvorby: Alexander Halvoník ako prozaik knižne debutoval až po päťdesiatke novelou Svrbenie krvi (1996). Napriek tomu je už po desaťročia trvalo prítomný v slovenskej literatúre ako jej komentátor, kritik a interpret. Jeho analýzy ročnej literárnej produkcie i jednotlivé kritiky či úvahy o čiastkových problémoch tvorby a vydavateľskej praxe, jeho sústavné rozhlasové hodinovky o aktualitách literárneho života vrhajú na literárny svet bohato členené analytické svetlo i tieň. Na prvom mieste však napriek tomu – po roku 1990 – stojí Halvoníkova zakladateľská úloha vo vzťahu ku Knižnej revue a najmä – dnes už nejestvujúcej – špičkovej literárnej revue Literika. Halvoníkov prozaický debut Svrbenie krvi (1996) rozohráva veľmi sľubne poetiku neštylizovanej nahoty možného, no nechceného zúfalstva, podobné Hannikerovým Krutým poviedkam z roku 2002. Ukazuje sa, že je to poetika charakteristická pre súčasnosť. Halvoník sa však dioptriou surového obnaženia ľudskej malosti a útrpnosti podujal stvárniť a pre dnešný čas "mimeticky adaptovať" (Adorno) minulosť. Práve tú tesne pred prevratom roku 1989. Takého návraty – zaiste, najmä na románových plochách – umožňujú využiť výhody odstupu. Dávajú perspektívu pre pochopenie jadra premeny. O novele Svrbenie krvi možno povedať ešte jedno: mala byť napísaná už v roku 1989 či nedlho pred ním. No rozhodne by v tom čase nenašla vydavateľa. Vyšla teda v pravý čas, ak ju vnímame nie len ako sujet, ale aj – v duchu zásad nového historizmu – ako doplnok, takpovediac "kurze Erläuterung" nášho dejinného poznania o príčinách strategických zmien na konci 20. storočia.
Peter Valček
O autorovi: Halvoníkovo Svrbenie krvi nie je jednoduchým (už vôbec veselým, i keď pokus o humor tu je: „Vidíš, teraz sme si mohli vypiť a pofajčiť si a všetko by bolo iné.“) návodom na riešenie spoločenských i osobných krížoviek, je skôr zrkadlom pre nás všetkých, pohľadom, od ktorého by malo zasvrbieť; a nie vždy len na malíčku, ktorý možno tak ľahko odťať… Veď, napokon, sme vari v súradniciach tejto autorovej predstavy: „Zjavilo sa mi ľudstvo napnuté na kríži. Jedno rameno byť, druhé mať. Zjavila sa mi krvou spotená tvár unaveného Boha. V útrobách sa mu ľahostajne prevaľovali mračná dejín a z očí mu hľadela vyľakaná a večne posledná otázka: Človeče, prečo som ťa opustil?“
Bohuš Bodacz
Sila Halvoníkovho posolstva nie je v celku, ale v častiach. V ustavičnom návrate k jednotlivým skvelým obrazom, sentenciám, situáciám. Vnímateľným imanentne, bez ohľadu na okolie, ba často navzdory. Halvoník rozbíja víziu celistvosti, vytvára model jemných impresií, záchvevov zmyslu a rozumu. Jeho technika evokuje postupy anglického modernizmu, prózy Woolfovej či Joycea. Tak ako vo Woolfovej Záhradách v Kew, vzýva autor čaro okamihu, schopnosť zakúšať text tu a teraz, tak ako Joyce v Dublinčanoch či Ulyssessovi necháva presvitať spoza nesúvislého sledu príbehov vyššiu jednotu pevného podložia klasického žánru. Presne tak ako obaja spomenutí autori necháva text otvorený, včleňuje ho do súvislostí toku života, do nepretržitého prúdu vedomia človeka i spoločnosti, do prúdu, v ktorom má všetko relatívnu platnosť.
Miloš Ferko