Pavol Dobšinský

Pavol Dobšinský (* 16. marec 1828, Slavošovce – † 22. október 1885, Drienčany) bol slovenský evanjelický kňaz, folklorista a zberateľ ľudovej slovesnosti, ktorý sa radí do obdobia romantizmu a je jedným zo spisovateľov štúrovskej generácie.

Životopis: Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave a Miškovci. Od roku 1840 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 úspešne doštudoval a zložil kňazskú skúšku. V rokoch 1848 - 1849 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850 – 1852 pôsobil v Levoči ako asistent u evanjelického farára a etnografa. Vďaka svojmu zamestnávateľovi sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, neskôr pôsobil ako kaplán, v rokoch 1858 – 1861 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, a napokon sa usadil v Drienčanoch, kde od roku 1861 pôsobil ako farár. Oženil sa celkom dvakrát – prvý raz si vzal Paulínu Schmidtovú, jeho druhou družkou sa stala vdova po Jánovi Čajakovi a sestra Terézie Vansovej Adela Medvecká-Čajaková.

Tvorba: Začiatky jeho literárnej tvorby sa datujú ešte od čias jeho štúdia na evanjelickom lýceu. Už v tej dobe písal básne v intenciách štúrovskej poézie. Boli to najmä ponášky na ľudovú pieseň, vlastenecké a alegorické básne. Sústavne tiež prekladal zo svetovej poézie. V rôznych časopisoch mu postupne vyšli preklady Byrona, Lamartina, Mickiewicza. Vydával rukopisný časopis Holubica, vydával časopis Sokol, recenzoval almanachy Concordia a Lipa. Ako editor sa zaslúžil o vydanie literárnych prác Jána Čajaka, Jána Bottu či Ľudovíta Kubániho.

Ťažisko jeho činnosti je vo folkloristike. Už ako študent sa zaoberal problematikou ľudovej slovesnosti. Časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred publikovaním ich zbavil pôvodnej erotickosti a šťavnatého humoru, vďaka čomu sa ľudové diela (pôvodne určené dospelým) stali obľúbenými a vhodnými medzi detskými čitateľmi. Spolu s A. H. Škultétym zostavili a v roku 1858 – 1961 vydali súbor 64 rozprávok v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal 90 rozprávok v ôsmich zošitoch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883). Tieto zbierky sú základným a dodnes reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky.

Dielo: 1858 / 1861 – Slovenské povesti. Rožňava – Banská Štiavnica 1874 – Sborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier 1880 – Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské 1880 / 1883 – Prostonárodnie slovenské povesti, 8 dielov