Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad

Básnická knižka Veľký dych: Psychopolis prekvapí názvom aj rozsahom. Na dvestostranovom priestore sa stávame účastníkmi búšiaceho maratónskeho tempa bez očividnej krízy. Beh nie je o cieli, ale o poznaní, premenlivosti pamäti a odkrývaní pozadia. Motívy tieňových zoskupení sú snímané ako samostatné úkazy, nie len ako odraz svetla. Tieň má status plnohodnotnej výpovede: „pri horúcom múre / veľký tieň stromu pomaly vstupuje / do tieňa hlavy.“ Básne sa radia bez bielych oddychových miest, zážitková turbulencia využíva techniku filmovej koláže, prekrývania a spomaľovania. Neomylný inštinkt filmového strihu nás vracia do rokov 1950 a 1953 s mrazivou gnómou: „ľudia miznú“. Štrpka v úvode vyjadruje: „nerozumiem / tým výjavom a dianiu na povrchu“, pričom ho vťahuje pohyb pod ním a vírenie svetla. Odmieta ustálenú platnosť statického javu a neustále ho vyvracia: „možno, že prší“. Mikroskopickým odkrývaním skutočnosti obnažuje latentné hmýrenie a obnovovanie. Bratislavské reálie sú zachytené presnou skratkou kritického nadhľadu, prepájajúc Paríž, Rím, Lisabon a ďalšie mestá. Báseň Ten skvelý popol konca (monarchie) pokrýva dejinnú vzorku stredoeurópskych zvratov 20. storočia. „Všade tu cítiť / horúcu pôdu, tenký ľad“ konštatuje Štrpka, poukazujúc na prestupujúce dni. Náš „plynúci a rozostrený svet“ sa nedá prijímať so všeobecne zrozumiteľnou ostrosťou, a Štrpka prinavracia ich plávajúcim kontúram zmyslovú priezračnosť. Byť účastníkom ta