Kniha odhaľuje ďalšiu literárnu tvár básnika Ivana Štrpku, ktorou je esejistická tvorba. Ide o texty, ktoré sú zvláštnym zhmotnením pocitov a filozofických úvah smerujúcich až po samú hranicu filozofického básnenia.
Ivan Štrpka najnovšou básnickou knihou potvrdzuje, že patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasnej slovenskej poézie. Zbierka tvorivo nadväzuje na viaceré poémy, ktoré definovali tvár svetovej poézie 20. storočia, ako Duinské elégie Rainera Mariu Rilkeho, však zostáva verná štrpkovskej originalite: Spája senzuálnu polohu s hlboko kontemplatívnym diskurzom, objavuje celé spektrum tragicko-groteskných rozmerov a až metafyzickú závažnosť.
Prózu Rukojmí inspiroval autorův přítel a spolupracovník z tvůrčí dvojice Štrpka-Ursiny. Román o Dežově a vypravěčově cestě do neznáma je zároveň snem a zpěvem - elegií za zmizelého přítele.
Po rozsiahlej a veľmi úspešnej knihe Pohybliví v pohylivom prichádza vydavateľstvo F. R. & G s ďalšou objavnou literárno-dokumentárnou prácou o dnes už legendárnej básnickej skupine Osamelí bežci. Kniha obsahuje autentické svedectvá nielen hlavných protagonistov Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku, ale aj spisovateľov a hudobníkov, ktorí viac ako štyri desaťročia 'spolubežali' s Osamelými bežcami a v mnohých prípadoch aj vlastnou umeleckou tvorbou dotvárali a rozširovali poetiku dlhých nepoetických období pred, ale aj po roku 1989.
Český čtenář dostává do rukou první antologii poezie jedné z nejdéle fungujících literárních skupin v Evropě – Osamělých běžců, jejímiž zakladateli jsou slovenští básníci Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka. Výběr provedl a pořadí stanovil Ivan Štrpka, který ve vyvážených autorských celcích v českém převodu slovakisty Miroslava Zelinského zveřejňuje důležité texty všech tří členů skupiny. Knihu doprovází průvodní nepřeložené výňatky z edic vzájemné korespondence Laučíka, Repky a Štrpky, jejich deníkových zápisků, reportáží apod. a také původní studie literárního vědce Zoltána Rédeye.
Nová, pätnásta básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci. Na ceste k čitateľovi nepotrebuje dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme básne hovoriť samé:Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle!
Nahé údy! Holé životy!
Druhý zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Teraz a iné ostrovy (1981), Správy z jablka (1985), Všetko je v škrupine (1989) a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997).
Básnikova poézia v básnickej skladbe Krásny nahý svet pôsobí dojmom, že ju píše človek, ktorý sa nečakane obzrel a našiel svet za svojím chrbtom v netušenom pohybe, v zázračnom rozprávkovom rozpoložení. Azda tu ide o fenomenologickú túžbu dostať sa pred existenciu vecí, k ich bytiu v prirodzenom tvare.
Básnická knižka Veľký dych: Psychopolis prekvapí názvom aj rozsahom. Na dvestostranovom priestore sa stávame účastníkmi búšiaceho maratónskeho tempa bez očividnej krízy. Beh nie je o cieli, ale o poznaní, premenlivosti pamäti a odkrývaní pozadia. Motívy tieňových zoskupení sú snímané ako samostatné úkazy, nie len ako odraz svetla. Tieň má status plnohodnotnej výpovede: „pri horúcom múre / veľký tieň stromu pomaly vstupuje / do tieňa hlavy.“ Básne sa radia bez bielych oddychových miest, zážitková turbulencia využíva techniku filmovej koláže, prekrývania a spomaľovania. Neomylný inštinkt filmového strihu nás vracia do rokov 1950 a 1953 s mrazivou gnómou: „ľudia miznú“. Štrpka v úvode vyjadruje: „nerozumiem / tým výjavom a dianiu na povrchu“, pričom ho vťahuje pohyb pod ním a vírenie svetla. Odmieta ustálenú platnosť statického javu a neustále ho vyvracia: „možno, že prší“. Mikroskopickým odkrývaním skutočnosti obnažuje latentné hmýrenie a obnovovanie. Bratislavské reálie sú zachytené presnou skratkou kritického nadhľadu, prepájajúc Paríž, Rím, Lisabon a ďalšie mestá. Báseň Ten skvelý popol konca (monarchie) pokrýva dejinnú vzorku stredoeurópskych zvratov 20. storočia. „Všade tu cítiť / horúcu pôdu, tenký ľad“ konštatuje Štrpka, poukazujúc na prestupujúce dni. Náš „plynúci a rozostrený svet“ sa nedá prijímať so všeobecne zrozumiteľnou ostrosťou, a Štrpka prinavracia ich plávajúcim kontúram zmyslovú priezračnosť. Byť účastníkom ta
Zbierka poézie Ivana Štrpku, ktorá pôvodne vyšla v českom vydavateľstve Torst v roku 1997. Reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Kniha obsahuje výrazné ilustrácie výtvarníka Martina Gerboca.