Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje
nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná
významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou,
sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou
difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a
podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej
platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho
čitateľa.
Prvá slovenská antológia poézie jednej z najdlhšie fungujúcich literárnych skupín v Európe Osamelých bežcov potvrdzujúca jej literárnohistorický význam, progresívnu úlohu a neodmysliteľné profilujúce postavenie v slovenskej literatúre posledného polstoročia. Básnické texty rozdelené do troch blokov sú doplnené citáciami z manifestov, fragmentmi listov, literárno-estetických i filozofických názorov a stanovísk členov skupiny. Antológia je výsledkom kompetentného a fundovaného, ale aj celkom originálneho prístupu k textovému materiálu zostavovateľa Jána Štrassera, ktorý dôverne pozná príbeh tejto básnickej skupiny. Kniha je doplnená o archívne fotografie a ilustrácie Jakuba Milčáka.
Nová, pätnásta básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci. Na ceste k čitateľovi nepotrebuje dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme básne hovoriť samé:Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle!
Nahé údy! Holé životy!
Český čtenář dostává do rukou první antologii poezie jedné z nejdéle fungujících literárních skupin v Evropě – Osamělých běžců, jejímiž zakladateli jsou slovenští básníci Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka. Výběr provedl a pořadí stanovil Ivan Štrpka, který ve vyvážených autorských celcích v českém převodu slovakisty Miroslava Zelinského zveřejňuje důležité texty všech tří členů skupiny. Knihu doprovází průvodní nepřeložené výňatky z edic vzájemné korespondence Laučíka, Repky a Štrpky, jejich deníkových zápisků, reportáží apod. a také původní studie literárního vědce Zoltána Rédeye.
Ivan Štrpka: M i l u j m a a h r y z m a !
Na trochu nejasnej a rozmazanej čiernobielej fotografii sedíme tesne vedľa seba, bez pohybu a bez výrazu, celú zimu hľadíme rovno pred seba ako v kine, keď sa film náhle na okamih zastaví.
Máš dlhé nohy v kratšej sukni. V okrúhlom malom okne za nami,aké býva v tesnom podpalubí, sa nič nedeje a nič tam nie je. Bez slova dýchame tu celé dni a noci matnej zimy. Nič nesvieti. A lampa nikde. A nič sa nehne. Nič sa nemení.
Ivan Štrpka, ( 30. 6. 1944 Hlohovec) je básnik, textár, esejista, prozaik, prekladateľ, spolu s I. Laučíkom a P. Repkom člen literárnej skupiny Osamelí bežci.
Tretí zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Rovnisko, juhozápad. Smrť matky (1995), Majster Mu a ženské hlasy (1997), 25 básní (2003) a Hlasy a iné básne (2001).
Súborné vydanie tretieho zväzku básnického diela Ivana Štrpku edične sleduje prirodzenú chronológiu vzniku textov, čo znamená, že jednotlivé zbierky sú doň začlenené v poradí, v akom boli vytvorené ich rukopisy, a nie v akom vychádzali v knižnej podobe. Čas rukopisného vzniku nejednej Štrpkovej zbierky sa nezhoduje s rokom jej knižného vydania. V porovnaní s pôvodnými vydaniami ponúka aj tento tretí zväzok autorizovaný textový variant Štrpkovho básnického diela, ktoré preto považujeme za kompletné a uzavreté. Niektoré básnické knihy mohli byť publikované až s niekoľkoročným odstupom, za ktorým stoja zväčša známe politické okolnosti (cenzúra v období totality), ale niekedy aj iné, celkom prozaické dôvody.
Zmeny sa dotýkajú aj výslednej podoby básní. Autor niektoré texty v menšej či väčšej miere pozmenil – prepracoval, skorigoval, prípadne zredukoval. Často išlo len o nepatrné detaily, občas sa však odhodlal aj k výraznejším korekciám na úrovni nosných motívov či veršov.
Druhý zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Teraz a iné ostrovy (1981), Správy z jablka (1985), Všetko je v škrupine (1989) a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997).
Zbierka haiku trinástich slovenských autorov, z ktorých každý na úvod zodpovie na otázky prečo píše haiku, čím ho haiku zaujalo a čo všetko sa dá úsporným haiku napísať.
Básnická knižka Veľký dych: Psychopolis prekvapí názvom aj rozsahom. Na dvestostranovom priestore sa stávame účastníkmi búšiaceho maratónskeho tempa bez očividnej krízy. Beh nie je o cieli, ale o poznaní, premenlivosti pamäti a odkrývaní pozadia. Motívy tieňových zoskupení sú snímané ako samostatné úkazy, nie len ako odraz svetla. Tieň má status plnohodnotnej výpovede: „pri horúcom múre / veľký tieň stromu pomaly vstupuje / do tieňa hlavy.“ Básne sa radia bez bielych oddychových miest, zážitková turbulencia využíva techniku filmovej koláže, prekrývania a spomaľovania. Neomylný inštinkt filmového strihu nás vracia do rokov 1950 a 1953 s mrazivou gnómou: „ľudia miznú“. Štrpka v úvode vyjadruje: „nerozumiem / tým výjavom a dianiu na povrchu“, pričom ho vťahuje pohyb pod ním a vírenie svetla. Odmieta ustálenú platnosť statického javu a neustále ho vyvracia: „možno, že prší“. Mikroskopickým odkrývaním skutočnosti obnažuje latentné hmýrenie a obnovovanie. Bratislavské reálie sú zachytené presnou skratkou kritického nadhľadu, prepájajúc Paríž, Rím, Lisabon a ďalšie mestá. Báseň Ten skvelý popol konca (monarchie) pokrýva dejinnú vzorku stredoeurópskych zvratov 20. storočia. „Všade tu cítiť / horúcu pôdu, tenký ľad“ konštatuje Štrpka, poukazujúc na prestupujúce dni. Náš „plynúci a rozostrený svet“ sa nedá prijímať so všeobecne zrozumiteľnou ostrosťou, a Štrpka prinavracia ich plávajúcim kontúram zmyslovú priezračnosť. Byť účastníkom ta
Po rozsiahlej a veľmi úspešnej knihe Pohybliví v pohylivom prichádza vydavateľstvo F. R. & G s ďalšou objavnou literárno-dokumentárnou prácou o dnes už legendárnej básnickej skupine Osamelí bežci. Kniha obsahuje autentické svedectvá nielen hlavných protagonistov Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku, ale aj spisovateľov a hudobníkov, ktorí viac ako štyri desaťročia 'spolubežali' s Osamelými bežcami a v mnohých prípadoch aj vlastnou umeleckou tvorbou dotvárali a rozširovali poetiku dlhých nepoetických období pred, ale aj po roku 1989.
Prvý zväzok zobraných básní Ivana Štrpku zanecháva čitateľa v úžase a vyvoláva reakcie interpretátorov aj literárnych kritikov. Každá kniha je iná, no stále rozpoznateľná ako dielo Štrpku. Čitateľ sa môže cítiť oklamaný, keď zistí, že texty sa zdajú byť naraz vytvorené a ich rozptýlenie vytvára zdánlivé vzdialenosti. Čítanie Štrpku vyžaduje ochotu vracať sa a hľadať súvislosti medzi rozmanitými a bizarnými svetmi. Vydanie jeho básní v akomkoľvek súbore ponúka radosť z návratu k jeho unikátnej poézii.
Tento zväzok, vydaný KK Bagala a Modrý Peter, uzatvára prvú etapu spolupráce na vydávaní kompletných básnických textov Osamelých bežcov. Obsahuje prvé štyri zbierky v chronologickom poradí, pričom debut „Krátke detstvo kopijníkov“ z roku 1969 je stále živou poéziou. Štrpka sa vracia k svojim textom, pričom ich otvorenosť využil na drobné dolaďovanie veršov, čo možno chápať ako jemnú synchronizáciu s neskoršou poéziou. Vydanie „Básne I.“ je dôležitým návratom k hodnotným textom, ktorý môže čitateľom poskytnúť výnimočnú skúsenosť aj po rokoch.
Kniha odhaľuje ďalšiu literárnu tvár básnika Ivana Štrpku, ktorou je esejistická tvorba. Ide o texty, ktoré sú zvláštnym zhmotnením pocitov a filozofických úvah smerujúcich až po samú hranicu filozofického básnenia.
Ivan Štrpka najnovšou básnickou knihou potvrdzuje, že patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasnej slovenskej poézie. Zbierka tvorivo nadväzuje na viaceré poémy, ktoré definovali tvár svetovej poézie 20. storočia, ako Duinské elégie Rainera Mariu Rilkeho, však zostáva verná štrpkovskej originalite: Spája senzuálnu polohu s hlboko kontemplatívnym diskurzom, objavuje celé spektrum tragicko-groteskných rozmerov a až metafyzickú závažnosť.
Je treba pýtať sa na báseň. Čo sa tu nafukuje, kričí, vzlyká, oslepuje krikľavými šatami a vyblednutými vlasmi, v tisícich podobách? Je to horké. Báseň nepostačuje. Ničotné slová nesúce iluzórne zmysluplné tvary? Čo zavážia pred bolesťou, ktorá je skutočná? Ľahké pierko vznášajúce sa nad povrchom, vhodné ešte tak na škrtanie? A tej falošnosti a sebaklamu pritom!
Prózu Rukojmí inspiroval autorův přítel a spolupracovník z tvůrčí dvojice Štrpka-Ursiny. Román o Dežově a vypravěčově cestě do neznáma je zároveň snem a zpěvem - elegií za zmizelého přítele.
Zbierka poézie Ivana Štrpku, ktorá pôvodne vyšla v českom vydavateľstve Torst v roku 1997. Reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Kniha obsahuje výrazné ilustrácie výtvarníka Martina Gerboca.
Básnická kniha Ivana Štrpku Rovinsko, juhozápad. Smrť matky prináša vážne a temné tóny, pokusy evokovať, navodiť stretnutia so skutočnosťou z druhej strany skúsenosti.
Básnikova poézia v básnickej skladbe Krásny nahý svet pôsobí dojmom, že ju píše človek, ktorý sa nečakane obzrel a našiel svet za svojím chrbtom v netušenom pohybe, v zázračnom rozprávkovom rozpoložení. Azda tu ide o fenomenologickú túžbu dostať sa pred existenciu vecí, k ich bytiu v prirodzenom tvare.
"Štrpkova nová kniha je intelektuálne náročnou, emotívnou a ľudsky naliehavou správou nie o stave, ale o pohybe skutočnosti a seba v nej. Autorovo posolstvo je maximálne univerzálne a absolútne dialektické - je to posolstvo o plazme, o ustavične pulzujúcej skutočnosti v nás a nás v nej. Štrpka sa usiluje pristihnúť ľudské bytie v jeho autentickej dynamickej dimenzii - paradoxne, ale azda presne povedané - ide mu o pohyb okamihu v okamihu pohybu." (Ján Štrasser)
Boccaciův Derameron, označovaný také jako " kniha krve a rozkoše". Je to mistrovské renesanční dílo, prosycené radostí, humorem, vtipem, erotikou - dílo, které oslavuje život. Tím víc překvapuje, že se zrodilo v bezprostředním střetu se smrtí. Literární odborníci dnes nedokáží přesně určit, kdy Boccacio Dekameron vytvořil. Ví se jen tolik, že na něm začal pracovat roku 1348, v době, kdy ve Florencii zuřila morová epidemie nebývalého rozsahu. Boccacio napsal Dekameron proti smutku a nemoci. A napsal jej tak, že ještě po polovině tisíciletí stojí za to, abychom se těšili z jeho stránek.
