Den färglöse herr Tazaki

Autor má mimoriadne výrazný štýl. Taký dosť ukecaný, melancholický, snový a hlavne plný vážne pôsobiacich dialógov, ktoré niekedy vyznievajú ako filozofické konverzácie dvoch humanoidných robotov na rande. To môže pôsobiť buď hlboko a krásne, alebo trochu umelo, gýčovo, až lacno sentimentálne. Kniha ma do prvej polovice vôbec nebavila. Neustále som si kládol otázku, prečo je Murakami tak veľmi populárny. Je to výborne napísané - to nepopieram. Bože môj, dal by som ľadvinu za to keby som tak vedel písať. Ibaže v jednom momente som sa pristihol, že mi je vlastne jedno čo bude ďalej. Niektoré postavy mi pripomínali Jozefa od nás z roboty. Aj on rozpráva veľa, dlho, zvláštnym pomalým spôsobom a vo finále nič nepovie. Možno práve preto mi to celé prišlo ako taký literárny gýč. Zručne naaranžovaná samota, vykalkulovaná nostalgia a poloduché filozofovanie nad kávou, ktoré sa tvári, že objavuje ľudskú dušu a jej krehkosť. V druhej polovici sa to však celé zlomilo a ja som sa už nevedel odtrhnúť. Bolo to napínavé, takmer ako keby som čítal detektívku. Murakami má výnimočný cit pre vytvorenie atmosféry odcudzenia, melanchólie a takého toho pološialenstva, ktoré mnohí z nás tak prísne taja a tvária sa, že sa ich netýka.

Moje první pořádná kniha od tohoto autora po té, co jsem přečetla jeho povídku Podivná knihovna. Musím říct, že mi ze začátku dělalo velký problém se pořádně začíst a často jsem se přistihla jak myšlenkami ubíhám úplně jinam, než abych se knize věnovala. Snad až v druhé polovině knihy jsem se pořádně chytla a ponořila se do příběhu. Konec mě trochu zamrzel, je to otevřený konec, který moc nemusím a přijde mi, že hlavní zápletka tam není vůbec vysvětlená.