Ivan Alexandrovič Gončarov
6. červen 1812 – 15. září 1891
Ivan Alexandrovič Gončarov sa narodil 18. júna 1812 v Simbirsku. O jeho súkromnom živote sa vie pomerne málo. Avšak mnohé z jeho života sa dá spoznať v jeho diele, ako sa vyjadril sám Gončarov: "Čo nevyrástlo a nedozrelo vo mne samom, čo som nevidel, nespozoroval, čím som nežil, to je pre moje pero nedostupné. Písal som iba o tom, čo som prežíval, myslel, cítil, miloval, čo som zblízka videl a čo som spoznal. " Aj všednosť sa do Gončarovovej tvorby dostala z jeho vlastného života. Žil vcelku jednotvárnym životom, v ktorom nebolo nijakých výchyliek z najbežnejšieho normálu, až na jeho dva a pol ročnú plavbu okolo sveta, ktorú opísal v cestopise Fregata Pallada (1858), žil najobyčajnejším životom úradníka. Nijaké búrky vášní, nijaké končiare snov, nijaké priepasti zúfania, aspoň sa to o ňom písalo, ale dá sa o tom pochybovať, pretože jeho tvorba svedčí o tom, že aj ním zmietali prinajmenšom "búrky vášní" .
Po absolvovaní filológie na moskovskej univerzite r. 1834 sa stal úradníkom v rodnom Simbirsku. Neskôr už pracuje v Petrohrade na ministerstve financií. Tam definitívne zakotvuje vo svete byrokracie. Odvtedy na desaťročia dostane Gončarovov život jeden smer. Avšak neskôr ako cenzor ministerstva národnej osvety umožnil vydanie Turgenevových, Lermontovových i Nekrasovových diel, plných polemických iskier a kritických výpadov. Takmer po tridsiatich rokoch odišiel do výslužby. Nikde uňho nebadať nijaké vzopretie alebo vybočenie. Keď r. 1837 zomrel Puškin nevzbúrilo ho to k smelému lermontovovskému protestu, ale k osamelým bezútešným slzám, keď sa túto trúchlivú novinu dozvedel, vraj sa v úrade rozplakal. Zomrel ako starý mládenec v Petrohrade 27. septembra 1891.
Ivan Alexandrovič Gončarov je autorom troch románov - Všedný príbeh (1847), Oblomov (1859) a Úšust (1869). Tieto tri romány sú dejovo úplne samostatné celky, no tematicky sú navzájom hlboko späté. Kontinuitou problematiky a hlavne postáv tvoria akoby trilógiu. Sám Gončarov povedal, že v nich nevidí tri romány, ale jeden. Odzrkadľujú prechod ruského života z jednej epochy do druhej. V každom románe sa autor dotýka z určitej stránky ruskej "oblomovčiny". Objav, stvárnenie a definovanie "oblomovčiny" v rôznych aspektoch - to bol ústredný takpovediac ideový bod celého Gončarovovho umenia.
Všedný príbeh zobrazuje celkovú citovú prevýchovu mladého rojčivca uprostred životnej prózy meštiackej spoločnosti, ktorá je v rozpore so všetkými jeho romantickými predstavami a snami. Napriek očakávaniu nenájde hlavný hrdina svoj ideál činnosti a lásky, a končí skrz-naskrz neromanticky, prijme za svoje ideály meštiackeho života - kariéru a komfort. Gončarov je antiromantik. Majstrovsky ironicky stavia do protikladu nadšené sny, rojčenie, "citové výlevy" a ideály a racionálny chlad, triezvosť a praktickosť. Ale ako z románu vyplýva, Gončarov sám sa autorsky nestotožňuje s bezperspektívnym pohľadom a rezignujúcim postojom svojho deziluzionovaného hrdinu.
Druhý román Oblomov zobrazuje už samotnú oblomovčinu v "prebudenej forme". Jeho hrdina Oblomov bol človek plný snov a vysokých a ušľachtilých ideálov, ale nevedel si nájsť zodpovedajúcu činnosť resp. nenašiel na to silu, vôľu. Nečelil udalostiam, ale nechal sa nimi unášať. Človek, ktorý nikdy nič nedokončil, lebo nevidel v tom zmysel. Nevidel v živote nijaký cieľ: "Na čo sa vlastne celý život trápiť?"- pýtal sa snívajúc vo svojej pohodlnej posteli, a uspokojivú odpoveď nenachádzal. Nedal mu ju ani hyperaktívny priateľ Štolz ani láska milovanej Oľgy. Cit lásky ho síce vyburcoval z ochromujúcej apatie a ospanlivého života, ale nie nadlho, znova pred dôležitými rozhodnutiami, ktoré sa od neho očakávajú upadne do bezmoci, nerozhodnosti a "vyčkávania". Oblomovčina je jeho trvalou životnou filozofiou - i jeho chronickou chorobou, paralyzujúcou ho od detstva. Oblomov je jedným zo "zbytočných ľudí" ruskej literatúry, ale čitateľovi snáď najbližší. Oblomov ako literárna postava je azda najkompletnejším typom v ruskej literatúre. Lenže Oblomov nie je záporným typom postavy, ktorá by vždy konala a premýšľala nesprávne. Za jeho lenivosťou či nerozhodnosťou sa skrýva i odmietanie bezcieľneho zhonu života a naháňania sa za niečím, čo za to nestojí resp. skutočný zmysel čoho človek nepozná.
V Úšuste Gončarov opäť nastoľuje témy nedoriešené v predchádzajúcich dvoch románoch, tému "umeleckého diletantizmu", "citovej výchovy" a "boja nového so starým". Tento román je najobsiahlejší, vystupuje v ňom mnoho silných postáv a typov (Sofia, Viera, Marfenka, Mark Volochov, Tušin). Hlavný hrdina Rajskij je nevyliečiteľný romantik, každá takzvaná vážna práca sa mu zdá nesmierne banálna a malicherná, zmysel svojej činnosti vidí v umení, ale ani tam nikdy nič nedokončí. Úšust je román plný citov a ideí. Ovzdušie celého románu určujú citové stavy a nálady tohto emotívneho umelca, ktorý sa jednostaj korí kráse, "viditeľnej kráse, nadovšetko kráse ženy ako najdokonalejšiemu výtvoru prírody." Postupne vystupujú v románe tri ženy (tri rôzne typy) do ktorých sa zamiluje. Láska , ktorú Rajskij prežíva ako to prežíva len duša umelca, je pre neho náplňou a nevyhnutnosťou, aj keď zostáva nenaplnená. Tým vlastne prechádza očistou a vytriezvením. Keď stroskotá v citovom živote, opäť sa pre neho jediným východiskom stáva umenie, aj keď si sám pripúšťa, že nie je umelec iba diletant. Sám si občas uvedomil, že umenie je pre neho len prelud, náhrada za opravdivú prácu. Nakoniec odchádza do zahraničia, a tam si uvedomuje, čo nechal doma - babičku, Vieru, Marfenku, a "babičku" Rus