Tretia zbierka básní Eleny Hidvéghyovej-Yung rozvíja konštanty jej predchádzajúcej tvorby, pričom jednotlivé básne sú silne vypointovanými mikro-príbehmi, často nadčasovými alegóriami, ktoré sa zameriavajú na ženstvo a tajomstvo. Nový tón sa objavuje v témach boja dobra a zla, svetla a tmy. V kontexte knihy je "materia prima" metaforou pre dušu, pričom duchovnosť je základným stavebným prvkom. Názvy ako Ikona, Duša či Archanjel Michal naznačujú hlboké duchovné posolstvo. Radoslav Matejov vo doslove uvádza, že táto zbierka môže podnietiť čitateľa k prehodnoteniu priorít, a to nenásilne, bez moralizovania. Básne sú plné obrazov, ako sú čierni vlci so smaragdovými očami, ktorí sa približujú k lyrickej postave, pričom vyvolávajú pocit osamelosti a ohrozenia. V kritickej chvíli zasahuje neznáma ruka a dvíha ju do bezpečia, čo evokuje skúsenosť s Vyššou mocou, ktorá ponúka druhú šancu na život. Týmto spôsobom autorka osvetľuje proces obnovy a transformácie po prežití temných chvíľ.
