Marián Tkáč Pořadí knih

Kniha prináša pohľad do obdobia vzniku novodobej slovenskej meny v roku 1993 a na súvislosti, ktoré tento proces sprevádzali. Autor bol priamym účastníkom predmetných udalostí, najprv ako námestník ministra financií a potom ako zakladateľ Národnej banky Slovenska poverený jej vedením. Preto jeho svedectvo predstavuje cenný pohľad na zaujímavé a doposiaľ širšej verejnosti zväčša neznáme okolnosti, ktoré sa stali súčasťou našich nedávnych dejín. Patria k nim predovšetkým otázky spojené so slovenskými štátoprávnymi ambíciami, v tomto prípade so zameraním na hospodárske aspekty: delenie majetku, vzťahy v ŠBČS, proces vzniku Národnej banky Slovenska a jej činnosť v prvých dňoch existencie, či menová odluka a vznik samostatnej meny slovenskej koruny. Okrem iného patrí k zásluhám autora, že vyobrazenia na minciach a bankovkách slovenskej koruny, reprezentovali tradičné národné a kresťanské motívy.

Pútavo napísaný príbeh slovenských dejín od súčasnosti až po časy, v ktorých sa len hmlisto črtajú naše korene. Autor tento príbeh prerozprával svojím – slovenským – uhlom pohľadu, čo je iste podnetné, keďže interpretácia mnohých faktov bola (a čiastočne stále je) poplatná minulým mocenským a štátoprávnym pomerom. Zmyslom knihy je zamýšľať sa stále nanovo (aj pod vplyvom nových výsledkov vedeckého bádania), či mnohé nemohlo byť aj inak, ako sme si doteraz mysleli.

Osudy ľudí, ktorí spoluvytvárali našu históriu. Príbeh o hľadaní a nachádzaní úspechov na tejto zemi, o ceste k bohatstvu, o jeho užívaní a o jeho rozplývaní sa. Je to príbeh o ľuďoch z mäsa a kostí, spravodlivých i náruživých, veľkorysých aj úzkostlivých, dodržujúcich princípy i hľadajúcich výhody bez ohľadu na ne. Turzovci patrili k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe od konca 15. do prvej štvrtiny 17. storočia a v tom čase zastávali celý rad významných spoločenských, politických a podnikateľských pozícií. Najvýznamnejší príslušník rodu Juraj Turzo sa stal uhorským palatínom (1609) a založil slovenskú luteránsku cirkev (Žilinská synoda 1610). Kniha spája beletristický a faktografický prístup k tejto širokej historickej téme.

Voľné pokračovanie Zemplínskeho neba (1996), knihy s detektívnym nádychom, v ktorej sa osobný príbeh (rozpad manželstva) Štefana Goru, donedávna vysokopostaveného muža vo veľkom svete (staviteľa Paláca), prelína s hľadaním príčin smrti majiteľa a osudu vzácneho obrazu, ktorý sa stratil pri búraní kaštieľa v roku 1952 v malej zemplínskej obci Valal. Návrat ku koreňom umožňuje Gorovi písanie obecnej kroniky. V Druhej epoche (Zemplínske nebo II) sa Štefan Gora vracia po rokoch do rodného Valala, aby zistil, prečo sa v súvislosti s jeho vcelku úspešnou účasťou v konkurze na miesto generálneho riaditeľa verejnoprávneho masmédia objavili informácie, že v minulosti bol agentom tajnej bezpečnosti napriek tomu, že má hneď dve negatívne lustračné osvedčenia. Jeho spolužiak Ľudvik Klacifaj, ktorý by mohol o celom probléme vedieť viac, však záhadne umiera.