Marián Tkáč

Vzdelaním ekonóm (1972 Ing. ekonómie na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, 1981 CSc., od r. 2005 PhD.).

Postupne pracoval na Mestskej finančnej správe Bratislava (1972 – 1974), na Ministerstve financií (1972 – 1990), kde bol od 19. januára 1990 do 30.júna 1992 námestníkom ministra, v Štátnej banke československej (viceguvernér pre Slovenskú republiku od 22. októbra 1992 do 31. decembra 1992).

Bol členom grémií, ktoré pripravovali vznik Národnej banky Slovenska, a od 1. januára 1993 do 29. júla 1993 ju riadil vo funkcii viceguvernéra povereného jej riadením. Viceguvernérom NBS bol do 11. apríla 1994. Od mája 1995 pripravoval systém poistenia vkladov v SR, odvtedy je vedúcim archívu Národnej banky Slovenska, ktorú zastupuje v Európskej asociácii pre bankovú a finančnú históriu (EABH) so sídlom vo Frankfurte. Ako viceguvernér ŠBČS bol ideovým autorom slovenských bankoviek a mincí platných v rokoch 1993 – 2009.

V 90. rokoch 20. storočia sa angažoval za vznik Slovenskej republiky v rámci Kongresu slovenskej inteligencie a iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite. Bol členom komisií Federálneho zhromaždenia a Slovenskej národnej rady na prípravu federálnej ústavy (čo sa nezrealizovalo) a Ústavy Slovenskej republiky. Od roku 2008 je členom Rady Slovenskej televízie a od novembra 2010 predsedom Matice slovenskej.

Od roku 2005 je členom Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov ako autor kníh literatúry faktu: Národ bez peňazí, S vlastnou peňaženkou, Národ a peniaze, Mali sme bankárov?, Tak vznikala Hornouhorská banka Tatra, Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti, Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite, Slovník nárečia slovenského zemplínske z Čičavy, Kniha o Čičave, Synovia a otcovia, Stále o tom istom, Bratislavské banky. Napísal 4 beletristické diela: Zemplínske nebo, Veľký sen, Vôňa peňazí a Zemplínske nebo – druhá epocha (2009). Okrem toho je autorom skrípt (Dejiny hospodárstva – stručný prehľad a Dejiny peňazí) a štyroch rozhlasových hier v rámci seriálu Slovenské rody: V tieni šibeníc o rode Daxnerovcov, Podpis na dolári o rode Bosákovcov, V znamení leva o rode Turzovcov a Neznámy Petőfi o rode Petrovičovcov. Napísal okolo 1 000 článkov publicistického charakteru, venovaných financiám, bankovníctvu a histórii.

Do vedenia Matice slovenskej bol zvolený v prvom kole jej valného zhromaždenia v Martine 19. novembra 2010. Účastníkom zhromaždenia predstavil svoj Národný program obrody Matice slovenskej.

Od školského roka 2002/2003 externe prednášal dejiny hospodárstva a dejiny peňazí na Ekonomickej univerzite v Bratislave (EU). Autor blogu Radostná veda na blog.etrend.sk si v zápisnici vedenia EU všimol informáciu rektora o liste prof. Ing. Václava Průchu, CSc., z Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Prof. Průcha informoval rektora o Tkáčovom plagiátorstve skrípt, ktoré vydal s dvoma spoluautormi. Predstavitelia univerzity a fakulty na listy prof. Průchu nereagovali až do februára 2008, keď autor blogu požiadal zúčastnené strany o stanovisko k prípadu. Vo februári 2008 dekan Národohospodárskej fakulty ukončil spoluprácu univerzity s Tkáčom. Tkáč mal totiž používať skriptá, ktoré obsahovali prácu iných autorov. Pôvodní autori síce boli na zozname použitej literatúry, ale Tkáčove skriptá neobsahovali priame citácie, pričom vety prebral doslova alebo so zmenou niektorých slov. Rektor univerzity Rudolf Sivák vydal ku kauze stanovisko, v ktorom sa píše: „Podľa dostupných informácií Ing. Tkáč nepostupoval pri písaní skrípt (...) v súlade s autorským zákonom a s jeho konaním nesúhlasíme.“ Na Tkáčove skriptá upozornil blog. Jeho autor podľa SME „odhaduje, že z tých 160 strán Tkáčových skrípt, ktoré sa venujú obdobiu 19. a 20. storočia pokrytom v pôvodných skriptách, sa zhodujú alebo je mierne obmenených približne 70 percent strán.“ Článok SME pritom upozorňuje, že študenti Ekonomickej univerzity sú trestaní už v prípade 20% – 25% zhody.

Marián Tkáč mal v minulosti spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou. Ako upozorňuje denník SME, Tkáčovo lustračné osvedčenie zverejnené na vlastnej webovej stránke je čisté, Tkáč však nespomína, že jeho meno bolo zapísané nesprávne. Podľa informácií z archívu Ústavu pamäti národa mal Tkáč byť od októbra 1987 kandidátom spolupráce pod krycím menom Ríman a od októbra 1988 agentom ŠtB pod krycím menom Krajan. ŠtB ho mala získať na základe fotografie s vtedajším pápežom v Ríme, ktorá bola nájdená na fare zavraždeného kňaza Štefana Poláka. Tkáč bol v tom čase vysokým úradníkom na ministerstve financií. Zdrojom SME bol aj Milan Žitný, ktorý pracoval v nezávislej komisii pri Federálnom ministerstve vnútra a ktorý sa Tkáčovmu prípadu venoval aj novinársky. Podľa spisu bol Tkáč od roku 1979 členom KSČ a „od roku 1983 členom výboru ZO KSS na MF“. Podľa Žitného bolo praxou do ŠtB neverbovať členov KSČ. „Evidentne to súviselo s tým, že bol pre nich spravodajsky zaujímavý ako zdroj informácií z ministerstva financií, ako aj z prostredia slovenských katolíkov a duchovenstva, kde sa Tkáč pohyboval," ozrejmil Žitný. Tkáčov spis obsahoval jeho informovanie o dianí na ministerstve financií vrátane tvorby štátneho rozpočtu, ale aj rodinkárstvu medzi zamestnancami.

Je ženatý a má 4 deti: Luciu (1977), Mariána (1979), Kristínu (1996) a Andreja (1997). Manželka – Dagmar Vanečková.