Radoslav Procházka Pořadí knih

Učebnica ponúka nielen základný prehľad, ale aj ucelenú analýzu právneho a štátovedeckého pojmoslovia. V úvodných kapitolách sa autori venujú povahe, znakom a funkciám štátu, vysvetľujú prečo štát vzniká, aké sú jeho znaky a formy, čo tvorí podstatu demokracie a právneho štátu. Následne prechádzajú k výkladu pojmov súvisiacich s tvorbou a aplikáciou práva, vrátane prameňov práva, systematiky právneho poriadku, štruktúry právnych noriem a právnych vzťahov. Obsah a štýl textu učebnice je prispôsobený potrebám študentov právnických fakúlt, na viacerých miestach však ponúka odpovede aj širšiemu právnickému prostrediu, vrátane praktikov práva.

Zborník je súborom prednášok, ktoré odzneli na medzinárodnej vedeckej konferencii konanej 7. mája 2010 na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Cieľom konferencie bola otvorená výmena názorov domácich, zahraničných a európskych sudcov, vedeckých pracovníkov, zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy a advokátov na pestrú škálu otázok, súvisiacich s vnútroštátnou aplikáciou európskeho práva v jeho širokom chápaní, t. j. tak práva EÚ, ako aj práva Rady Európy. Uplatňovanie európskeho práva vnútroštátnymi súdmi je otázkou osobitne naliehavou nielen kvôli zásadným požiadavkám, ktoré na proces vnútroštátnej aplikácie nadnárodného práva kladú paneurópske súdne orgány, predovšetkým Súdny dvor Európskej únie, ale aj kvôli rastúcemu rozsahu nadnárodného hmotného práva, ktoré pre svoju plnú účinnosť vyžaduje veľmi pozorný a starostlivý prístup domácich súdov. Tie sú však často konfrontované so subjektívnymi aj objektívnymi prekážkami, brániacimi jednotnej a/alebo plnohodnotnej aplikácii predmetného práva EÚ, resp. Rady Európy. Na tieto a mnohé ďalšie témy nazerá tento zborník otvorenými, kritickými, ale chápajúcimi očami, usilujúc o kvalifikovaný a užitočný pohľad na aplikačné a interpretačné otázniky, s ktorými sa praktici práva pravidelne stretávajú.

Autor sa čitateľa snaží presvedčiť o niekoľkých vzájomne súvisiacich veciach: o tom, že v demokratickej forme vlády, akú má i Slovenská republika, ústavodarca nie je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu a môže na ne normotvorne reagovať; že najvyššou zverenou mocou v demokratickom právnom štáte smie disponovať len orgán, ktorého moc sa bezprostredne opiera o súhlas občanov a potrebu jeho pravidelnej obnovy; že skutočným problémom postavenia ústavodarcu v slovenskom ústavnom systéme nie je rozsah jeho normotvornej pôsobnosti, ale to, s akou ľahkosťou ju smie realizovať; či o tom, že rešpekt k rozhodnutiam väčšiny občanov je rešpektom k slobode každého jedného z nich a že morálne opodstatnenou je povinnosť poslušnosti iba voči takému štátu, ktorý každému umožňuje rovnaký podiel účasti na procese tvorby verejnomocenskej vôle a výsledkom tejto účasti priznáva rovnaké účinky.