Teodor Münz Pořadí knih

Významný slovenský filozof a prekladateľ odborník na dejiny slovenskej a nemeckej filozofie. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1950 bol pracovníkom Filozofického ústavu SAV. Vo svojej tvorbe sa zaoberal dejinami slovenskej filozofie, najmä osvietenskej a náboženskej a teóriou poznania. Je prekladateľom diel z nemeckej filozofie (Kant, Hegel, Feuerbach, Nietzsche a i.) Je nositeľom Zlatej medaily SAV (1996), v roku 2008 mu Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach udelila čestný doktorát. Vo svojej najnovšej práci uvádza témy, ktoré sú na Slovensku ešte málo známe. Málo sa vie o Benediktovi Baruchovi Spinozovi a ešte menej o jeho vzťahu k Ježišovi Kristovi a apoštolovi Pavlovi. Spinoza bol významným filozofom 17. storočia a jeho najväčším počinom bolo, že nebeského Boha zniesol na zem a za boha prehlásil prírodu. Aj jeho Ježiš Kristus bol ústami tohto boha a jeho skúmaniu neunikol mu ani apoštol Pavol, ktorým sa Spinoza významne inšpiroval. Teodor Münz sa Baruchovi Spinozovi s prestávkami venoval celý život a na tejto knihe pracoval intenzívne tri roky. Vychádza v edícii IDEA.

Práca významného slovenského filozofa PhDr. Teodora Münza, CSc patrí do odboru filozofickej antropológie. Zaoberá sa dnes veľmi aktuálnou otázkou či sa blíži koniec ľudstva v dôsledku viacerých faktorov, ako je preľudnenie planéty, hrozivé klimatické zmeny, ekologická katastrofa a iné.

Nietzsche ma zaujal už dávno, mal som proti nemu výhrady vždy, ale ma aj strhol, obdivoval som ho a obdivujem ho dodnes. Pokladám ho za veľducha, ktorý sa nerodí ani raz za sto rokov. Je viac než dôstojným nástupcom a pokračovateľom môjho niekdajšieho vzoru Feuerbacha. Nietzsche jeho dielo poznal, nevyjadril sa o ňom lichotivo, pokladal ho za teológa medzi viacerými inými, no prebral od neho veľmi mnoho, ale ho aj domyslel a prekonal. S Feuerbachom som sa dodnes nerozlúčil, ale už ustúpil, lebo mi neodhalil takú rozsiahlu noetickú problematiku a neponúkol mi možnosť tak hlboko nahliadnuť do nej ako Nietzsche – vo všetkom, v čom s ním súhlasím i nesúhlasím. Už v mojej knižke Listy filozofom, v ktorej som dva listy písal aj Nietzschemu, som hovoril, že bude mojím osudom, čo sa aj stalo. Ako v predchádzajúcej knižke, ani teraz sa nevzdávam racionálnej viery nielen v existenciu od nás nezávislej skutočnosti, ale ani dnes už vo filozofii takmer neaktuálneho názoru, že ju môžeme aj poznávať, a to dokonca stále lepšie. Úsilie obhájiť toto stanovisko je ústrednou témou tejto práce.

Slovenský filozof Teodor Münz sa v knihe venuje základnému filozofickému problému: skutočnosti a jej poznaniu. Autorovým cieľom je osloviť čitateľov-nefilozofov a ukázať im, že problém hľadania skutočnosti sa ich bytostne týka, že je to problém relatívnych právd, v ktorých každodenne žijeme, a nielen objekt skúmania suchopárnej a ťažko zrozumiteľnej vedy. Tomuto cieľu podriaďuje aj svoj filozofický jazyk, ktorého hlavným kritériom je prístupnosť.

Významný slovenský historik filozofie (1926) sa formou listov filozofom prihovára mysliteľom od Platóna po Poppera, predkladá svoje výhrady voči niektorým ich názorom, polemizuje s ich postojmi. Listy sú vnútorne naliehavé, opierajú sa o autorovu erudovanosť a široký kultúrny a vedecký rozhľad. Münz píše o filozofických problémoch, ktoré ho pália už desaťročia, avšak ani týmito listami sa neriešia. Nie sú to však len jeho osobné problémy, ale i problémy nadčasové. Problémy storočí a tisícročí.

Jako se Kritika čistého rozumu (1781, 17872) podle Kanta týkala rozumu ve vztahu k přírodě, zabývá se Kritika praktického rozumu (1788) rozumem ve vztahu k druhé předmětné oblasti, totiž k oblasti svobody. Představuje Kantovo nejdůležitější dílo věnované praktické filosofii, které v úplnosti předkládá teorii morálního zákona známou již ze Základů metafyziky mravů (1785). Obsahuje však rovněž Kantovu definitivní odpověď na otázku metafyziky. Zatímco pojmy Boha a nesmrtelnosti duše zůstávají jakožto pouhé ideje na poli teoretického rozumu bez opory, získávají skrze pojem svobody prokázaný existencí morálního zákona „stálost a objektivní realitu, tj. jejich možnost je dokazována tím, že svoboda je skutečná, neboť tato idea se vyjevuje prostřednictvím morálního zákona“. Kritika praktického rozumu takto předkládá jádro Kantem reformovaného pojmu metafyziky, na nějž navázala generace tzv. německého idealismu.

Vrcholné dílo klasika světové filozofie kriticky zkoumá základní principy dosavadního vědeckého i metafyzického poznání. Analýza matematického a přírodovědeckého poznání se stává východiskem pro hledání podmínek poznání metafyzického. Význam metafyziky v lidském poznání je nezpochybnitelný. Vědecké poznání se opírá o apriorní schopnosti rozumu, neboť má své kořeny v tzv. syntetických soudech a priori, které umožňuje aktivita rozumu. Vědu umožňuje pouze důkaz apriorní podmínky poznání: nemůže se tudíž nikdy zabývat realitou, nýbrž jejími jevy, formulovanými naší vlastní zkušeností a aktivitou rozumu. Vědecké poznání vytváří vlastní realitu... Toto východisko slouží k rozboru podstaty metafyzického poznání. Celá dosavadní metafyzika oceňovala realitu „věcí o sobě“, avšak Kant zdůrazňuje reálnou neprokazatelnost, jelikož představují pouhou syntézu rozumových aktivit. Metafyzika se proto musí stát kritikou úlohy rozumu. Kantovo základní filosofické dílo v českém překladu J. Loužila ve spolupráci s J. Chotašem a I. Chvatíkem.