Veronika Šikulová Pořadí knih (chronologicky)

Kincugi je exkurzia do suterénu. Starí manželia ? hovorme im pokojne Filemon a Baukis, hoci majú na sebe len vyťahané svetre s hrčkami na lakťoch ? sedia a pozerajú sa, ako čas letí. Pokožka sa mení na čosi priesvitné, na membránu, ktorá už nič neudrží.Kincugi, znie možno v japonských katalógoch vznešene, ale tu u nás ide o obyčajné plátanie dier. Praskliny sa nik nepokúša maskovať lakom; naopak, sú zaliate zlatom, aby ich bolo poriadne vidieť. A pod tým všetkým, niekde pod podlahou, v hline a tme, si podhubie s koreňmi šepká veci, ktoré my hore, v čistých izbách, už dávno nedokážeme vysloviť.

Román o manželstve odohrávajúci sa sčasti vo Francúzsku a sčasti na Slovensku je inventúrou udalostí, zážitkov, rozprávaním o vzťahu jeho protagonistov od prvého vzájomného očarenia cez sériu odlúčení a opätovných stretnutí až po čas, keď obaja v pokročilom veku rekapitulujú vlastnýživot a puto medzi nimi. Próza sa odohráva na rozhraní 20. a 21. storočia v geograficky aj historicky inom svete, ako je dnes, mohla by byť aj parodickým i rozprávkovým príbehom lásky alebo zamyslením nad povahou času. Román o malých starostiach a strachoch, veľkých radostiach a malých šťastiach.

Čo nám píše krajina? Na niektorých miestach v blízkosti mesta vidíme stopy šípok, v skromnejších formách. Aj na udržiavaných miestach sa držia späť. No na vzdialených vŕškoch a vŕštekoch, kam až oko dovidí, hocikde poschovávané za stromy a vrastené do vinohradov, sa rozrástli…Kniha je vernisážou fotografií, ktoré spolu vyvoláva Veronika Šikulová s Marekom Mihalkovičom. Fotografie sa stávajú východiskom k jej hlbším úvahám o tom, čo vidí ona, čo objektív, tvoria predohru alebo rozvíjajú sieť záchytných bodov, do ktorých to, čo je na fotografiách, zapadá, texty a obrázky vytvárajú mozaiku - kontrast medzi napísaným a odfotografovaným, videným a vedeným, svetlým a temným..

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

V knižke počuť vietor, stromy, prechádzajú sa v nej zvieratká a dvaja malí chlapci si v nej urobili bunker... Poďte do nej na návštevu. Chyťte si nos, hneď za bunkrom býva tchor, pozor, aby vás nedoštípali včely, možno stretnete líšku, dudka pod čerešňou, poľné vtáčky nad záhradou, nosorožíka... Nech sa vám v nej zelení! Zelenú totiž svet dnes potrebuje najviac!Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

V Bratislavskom regionálnom ochranárskom združení sme sa rozhodli vydať knižku detských rozprávok a preložiť tak environmentálne súvislosti do jazyka detí. Keďže sme v prvom rade ochranári a nie rozprávkari, na pomoc sme si zavolali troch známych slovenských spisovateľov – Veroniku Šikulovú, Juraja Raýmana a Máriusa Kopcsaya, ktorí majú všetci k prírode a jej ochrane veľmi blízko.Títo traja autori prepísali naše dlhoročné skúsenosti s ochranou druhov a biotopov do krásnych príbehov o zvieratkách. Napísali rozprávku o orliakovi, ktorý si nevedel nájsť dosť starý a pevný strom na hniezdenie, o dážďovníkovi, ktorý sa nemal kam vrátiť, pretože dom, v ktorom býval, zateplili, o bratoch hovniváloch z opustenej lúky, na ktorej sa prestalo pásť, o rybách v rýchlom, napriamenom Dunaji a o vtákovi strakošovi, ktorého hmyz, ubúdajúci z krajiny, postavil pred súd. Spolu takto vytvorili päť pútavých príbehov, ktoré svojimi ilustráciami doplnil Viliam Slaminka. Takto vznikla kniha ochranárskych rozprávok s názvom Príbehy z lúk a mokradí.

Stredom duchovného sveta Veroniky Šikulovej sú okrem najbližších aj výtvarníci, spisovatelia, hudobníci, umelecká obec. Zo stretnutí spletá sieť zaujímavých prepojení, zážitkový zemepis, ktorého centrom je Modra, nositeľka výnimočného genius loci. Tento spôsob písania otvára pre čitateľa možnosť naživo sa stretnúť s Jozefom Mihalkovičom, Rudolfom Slobodom, Štefanom Cpinom, Vincentom Šikulom či Olegom Pastierom, rovnako ako s Timravou, Štúrom, Cikkerom či Bartókom, nevynímajúc autorov európskej proveniencie, od Esterházyho po Wernischa. Ako sa hovorí v hodnotení poroty Ceny Anasoft Litera 2015, autorka sa prejavuje ako suverénna majsterka slova. Jej príbehy sú naplnené citlivosťou voči zdanlivo jednoduchým veciam života, citlivosťou, ktorá hlboko zasahuje do vedomia súčasníka. Veronika Šikulová je aj jedinečnou autorkou literárnych esejí hodnotiacich tvorbu domácich i svetových autorov. Ako čitatelia sme tak prizvaní na hostinu podnetov, umožňujúcich nielen nové sebahľadanie, ale aj originálnu orientáciu v kultúrnom priestore.

Dunčo je bodkovaný pes!Doma ho všetci ľúbia. Aj keď rozhryzie topánky, zje zubnú pastu, rozbije voňavku, zožerie papierové škatuľky, suché rožky, vajíčkové škrupiny, šunku, vysype v kuchyni smetiak, odvlečie do záhrady pingpongovú raketu, zlomí pravítko, ociká práčku, nanosí si do brlôžka topánky a svetre...Pozóóór, bodkýýý! Ratuj sa, kto môžeš!

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?

Veronika Šikulová debutovala v roku 1997 útlou knižkou Odtiene. Je to knižka skíc, portrétov a etúd. Už tento text jasne naznačil, kam sa bude autorkina literárna cesta uberať. Autobiografické skice, rodinná intimita, portréty členov rodiny, ale aj denník dospievania, prvých lások a sklamaní, manželstva aj narodenie syna. V druhej knihe Z obloka sa opäť sústreďuje na tému trojgeneračnej rodiny. Hlavná postava Mátoha, matka rodiny tretej generácie, sa vracia späť do detstva poznačeného rozvodom rodičov a z toho vyplývajúcimi ťažkosťami. V autorkinom rozprávaní sa striedajú vážne a komické až parodické polohy.

Téma je stará ako ľudstvo samo - láska a hneď za tým nevera... Hrdinovia románu sú strašne kladní a strašne mŕtvi. Veronika Šikulová hovorí o udalostiach, ktoré sa udiali pred rokmi, a do ktorých nechtiac ako dieťa nazrela a zasiahla, a to, čo sa stalo, sa pokúša dať do súvislostí. Malé dievča stratené vo svete dospelých, ktorému rozumie po svojom, alebo našťastie nerozumie... Až po rokoch, keď sú jej hrdinovia mŕtvi, s hrôzou sebe vlastnou zistí, že „vstúpila do deja" a ovplyvnila svoj aj ich životy. Napokon sa všetko zle skončí. Autorka miluje prirovnania. Rada rozpráva. A gól, uštedrený tentokrát do vlastnej bránky, zrovnoprávňuje s tými, ktoré dala súperovi. Gól je gól, a keď je gól dobrý, nevadí, že ho dala sama sebe. To platí v prenesenom slova zmysle aj o spôsobe jej prehovoru.

Prierez štyridsaťročného profesionálneho účinkovania dnes už svetoznámeho hudobného telesa. Moyzesovo kvarteto predstavuje v hudobnom živote a v širšom zmysle v slovenskej kultúre unikátny jav kontinuálneho pôsobenia klasického komorného zoskupenia sláčikového kvarteta. Ich mimoriadna zásluha spočíva nielen v uvádzaní svetovej hudobnej produkcie, ale najmä v premiérovaní pôvodnej slovenskej kvartetovej tvorby. Je to súbor s premyslenou a príťažlivou dramaturgiou koncertov. V texte Veroniky Šikulovej sa objavia portréty, profily a životopisy hudobníkov Moyzesovho kvarteta ako aj sumár ich účinkovania na domácich a zahraničných scénach. Okrem zoznamu vydaných diel na hudobných nosičoch je kniha doplnená množstvom fotografií a dokumentov mapujúcich 40 ročné účinkovanie tohto hudobného telesa

Unikátne dielo, freska na strope od maliara Ľubomíra Kellenbergera, inšpirovalo autorku vytvoriť fresku zo slov, zo siete spomienok, prežívaní a stretnutí s otcovými, rodinnými či osobnými priateľmi, ktorí vytvárali kultúrne a umelecké zázemie Modry, s výrazným zástojom v našej národnej kultúre. Veronika Šikulová ponúka eseje, črty, rozhovory, poviedky či spoviedky o literatúre, výtvarnom umení a hudbe, o konkrétnych ľuďoch, ktorí patria alebo patrili do jej života.

„Mezerovitý plod“ je prvním příznakem nákazy včelstva. Napadený úl, domov, do nějž se vkrádá nemoc a smrt. Hrdinka stejnojmenné prózy Veroniky Šikulové prožívá nelehké období: její milovaná matka umírá, manžel se proměnil v cizího podivína, dospívající syn se od ní odpoutává. Ona sama stárne a neví, jak dál. Přesto je její vyprávění plné barev a drsného humoru; vzpomíná na dětství a mladá léta, přidává příběhy postav z široké rodiny i sousedů z rodné Modry. Vzniká tak kniha, v níž jsou představeny všechny podoby citu, čistý a hluboký proud vyprávění, který vtáhne každého čtenáře.

Po dvoch románoch prichádza Verona Šikulová s knižkou krátkych textov. Sú prozaické, no nielen to, sú poetické i drsné zároveň. Odhaľujú všetky autorkine tváre, všetky lásky – úprimne a otvorene. Čo tvorí jej svet? Milovaný tato, deti, Modra so svojimi bizarnými postavičkami, lesný roh, láska, záhrada, vtáky, modlitba, literatúra... No táto kniha nie je len Veronina. Kúsok od Modry žije ilustrátorka Martina Matlovičová, ktorú tieto texty očarili. Inšpirovali ju k vytvoreniu obrázkovej podoby Veroninho sveta. A tak vznikli dve paralelné rozprávania, jedno literárne, druhé výtvarné.

V autobiograficky zabarveném románu Místa v síti se známá slovenská autorka Veronika Šikulová soustředí na osudy tří žen jedné rodiny: babičky Jolany, její dcery Alice a vnučky Verony, které se přímým pohledem na své převážně smutné, avšak statečné životy snaží vyrovnat se svými smutky a zmatky a najít díky nim své místo „v sítích“ kolem sebe a v sobě. Vyprávění nápaditě střídá osoby vypravěče, plasticky vykresluje hlavní postavy i rázovité místní fi gury a působivě evokuje nejen barvy, vůně, chutě světa, který je dávno pryč, ale i různé lidské tragédie působené historickými událostmi či politickými poměry. Místa v síti jsou knihou, v níž se čtenáři zpovídají silné ženy, které v okamžiku, kdy všecko ztrácejí a zůstávají samy, musí najít odvahu žít dál a pečovat o své blízké… Román vychází v citlivém překladu spisovatelky Kateřiny Tučkové, autorky bestseleru Žítkovské bohyně.

Autorka tejto knižky má rada, keď pri čítaní cíti, že napísaný text má „dobrý ťah“ ako komín. O čosi podobné sa pokúsila aj sama v knižke, ktorú práve držíte v ruke, nie komín, ona nám pod nos rovno strká dom, domček jedným ťahom, poviedky o detstve, dospievaní aj o tom čo bolo potom – v prvej časti Je mi leto... V druhej časti Spoviedky, spovedá zo života – niekedy sama seba, inokedy ľudí, ktorí ju obklopujú... Rada svojim postavám nastavuje nohu a potom sa na nich zabáva. Inokedy sa smeje sama zo seba. Rada rozpráva, a okrem toho by bola rada, keby jej radosť z rozprávania bola nákazlivá, aby jej čitatelia mali rovnakú radosť z čítania, akú ona pociťovala pri písaní, aby jej „komín“ dobre ťahal a zohrieval, aby jej poviedky mali nielen ten komínový ťah, ale aj ťah na bránu... Ak sa jej podarí streliť gól, hoci aj do vlastnej bránky a niekoho zaujať či rozveseliť, poteší sa...

Rad drobných príbehov zo života detí, videných z ich detského pohľadu. Autorka sa pohybuje v rozmedzí jednej väčšej rodiny, kde sú bratanci, sesternice, babička a pochopiteľne ich mamy a otcovia. Jej rodina je v dnešnom chaotickom svete vzájomných vzťahov závideniahodne normálna, až tak, že deti si ju vlastne ani veľmi nevšímajú a pokladajú ju za čosi celkom samozrejmé. Šikulová hovorí o detských príhodách a celom detskom svete s krehkosťou, aká tejto téme patrí, no predovšetkým s úplnou prirodzenosťou, a tak drobné príbehy Dorotky, Jurka, Vecanka a ich kamarátov čitateľa potešia, pobavia láskavým a bystrým slovom. Knihu ilustrovala Saša Švolíková.

Autorka o hlavnej postave svojej knižky: Niekoľko rokov pracovala v prestížnom literárnom týždenníku, neskôr sa zamestnala v kultúrnej rubrike istého bulvárneho plátku, napokon zostala na materskej dovolenke a svojou štipkou prispievala svetu do mlyna... Za večnú tému rozhovorov s rodinou a známymi si zvolila manželstvo a krehké putá medzi ľuďmi a s dôvtipom, ktorému nechýbal humor, rozoberala vzťahy, uprostred ktorých sa ocitala.