Veronika Šikulová je prozaička známá svými díly pro děti i mládež. Svou novinářskou kariéru propojila s psaním prózy, přičemž své první práce publikovala v literárních přílohách a časopisech. Její tvorba se vyznačuje osobitým stylem, který oslovuje čtenáře napříč generacemi. Šikulová žije a tvoří v Modre, kde nachází inspiraci pro svá vyprávění.
Unikátne dielo, freska na strope od maliara Ľubomíra Kellenbergera, inšpirovalo autorku vytvoriť fresku zo slov, zo siete spomienok, prežívaní a stretnutí s otcovými, rodinnými či osobnými priateľmi, ktorí vytvárali kultúrne a umelecké zázemie Modry, s výrazným zástojom v našej národnej kultúre. Veronika Šikulová ponúka eseje, črty, rozhovory, poviedky či spoviedky o literatúre, výtvarnom umení a hudbe, o konkrétnych ľuďoch, ktorí patria alebo patrili do jej života.
„Mezerovitý plod“ je prvním příznakem nákazy včelstva. Napadený úl, domov, do nějž se vkrádá nemoc a smrt. Hrdinka stejnojmenné prózy Veroniky Šikulové
prožívá nelehké období: její milovaná matka umírá, manžel se proměnil v cizího podivína, dospívající syn se od ní odpoutává. Ona sama stárne
a neví, jak dál. Přesto je její vyprávění plné barev a drsného humoru; vzpomíná na dětství a mladá léta, přidává příběhy postav z široké rodiny i sousedů
z rodné Modry. Vzniká tak kniha, v níž jsou představeny všechny podoby citu, čistý a hluboký proud vyprávění, který vtáhne každého čtenáře.
V autobiograficky zabarveném románu Místa v síti se známá slovenská autorka Veronika Šikulová soustředí na osudy tří žen jedné rodiny: babičky Jolany, její dcery Alice a vnučky Verony, které se přímým pohledem na své převážně smutné, avšak statečné životy snaží vyrovnat se svými smutky a zmatky a najít díky nim své místo „v sítích“ kolem sebe a v sobě. Vyprávění nápaditě střídá osoby vypravěče, plasticky vykresluje hlavní postavy i rázovité místní fi gury a působivě evokuje nejen barvy, vůně, chutě světa, který je dávno pryč, ale i různé lidské tragédie působené historickými událostmi či politickými poměry. Místa v síti jsou knihou, v níž se čtenáři zpovídají silné ženy, které v okamžiku, kdy všecko ztrácejí a zůstávají samy, musí najít odvahu žít dál a pečovat o své blízké… Román vychází v citlivém překladu spisovatelky Kateřiny Tučkové, autorky bestseleru Žítkovské bohyně.
V Bratislavskom regionálnom ochranárskom združení sme sa rozhodli vydať knižku detských rozprávok a preložiť tak environmentálne súvislosti do jazyka detí. Keďže sme v prvom rade ochranári a nie rozprávkari, na pomoc sme si zavolali troch známych slovenských spisovateľov – Veroniku Šikulovú, Juraja Raýmana a Máriusa Kopcsaya, ktorí majú všetci k prírode a jej ochrane veľmi blízko.Títo traja autori prepísali naše dlhoročné skúsenosti s ochranou druhov a biotopov do krásnych príbehov o zvieratkách. Napísali rozprávku o orliakovi, ktorý si nevedel nájsť dosť starý a pevný strom na hniezdenie, o dážďovníkovi, ktorý sa nemal kam vrátiť, pretože dom, v ktorom býval, zateplili, o bratoch hovniváloch z opustenej lúky, na ktorej sa prestalo pásť, o rybách v rýchlom, napriamenom Dunaji a o vtákovi strakošovi, ktorého hmyz, ubúdajúci z krajiny, postavil pred súd. Spolu takto vytvorili päť pútavých príbehov, ktoré svojimi ilustráciami doplnil Viliam Slaminka. Takto vznikla kniha ochranárskych rozprávok s názvom Príbehy z lúk a mokradí.
Dunčo je bodkovaný pes!Doma ho všetci ľúbia. Aj keď rozhryzie topánky, zje zubnú pastu, rozbije voňavku, zožerie papierové škatuľky, suché rožky, vajíčkové škrupiny, šunku, vysype v kuchyni smetiak, odvlečie do záhrady pingpongovú raketu, zlomí pravítko, ociká práčku, nanosí si do brlôžka topánky a svetre...Pozóóór, bodkýýý! Ratuj sa, kto môžeš!
Rad drobných príbehov zo života detí, videných z ich detského pohľadu. Autorka sa pohybuje v rozmedzí jednej väčšej rodiny, kde sú bratanci, sesternice, babička a pochopiteľne ich mamy a otcovia. Jej rodina je v dnešnom chaotickom svete vzájomných vzťahov závideniahodne normálna, až tak, že deti si ju vlastne ani veľmi nevšímajú a pokladajú ju za čosi celkom samozrejmé. Šikulová hovorí o detských príhodách a celom detskom svete s krehkosťou, aká tejto téme patrí, no predovšetkým s úplnou prirodzenosťou, a tak drobné príbehy Dorotky, Jurka, Vecanka a ich kamarátov čitateľa potešia, pobavia láskavým a bystrým slovom. Knihu ilustrovala Saša Švolíková.
Autorka o hlavnej postave svojej knižky:
Niekoľko rokov pracovala v prestížnom literárnom týždenníku, neskôr sa zamestnala v kultúrnej rubrike istého bulvárneho plátku, napokon zostala na materskej dovolenke a svojou štipkou prispievala svetu do mlyna... Za večnú tému rozhovorov s rodinou a známymi si zvolila manželstvo a krehké putá medzi ľuďmi a s dôvtipom, ktorému nechýbal humor, rozoberala vzťahy, uprostred ktorých sa ocitala.
Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“
Po dvoch románoch prichádza Verona Šikulová s knižkou krátkych textov. Sú prozaické, no nielen to, sú poetické i drsné zároveň. Odhaľujú všetky autorkine tváre, všetky lásky – úprimne a otvorene.
Čo tvorí jej svet? Milovaný tato, deti, Modra so svojimi bizarnými postavičkami, lesný roh, láska, záhrada, vtáky, modlitba, literatúra... No táto kniha nie je len Veronina.
Kúsok od Modry žije ilustrátorka Martina Matlovičová, ktorú tieto texty očarili. Inšpirovali ju k vytvoreniu obrázkovej podoby Veroninho sveta. A tak vznikli dve paralelné rozprávania, jedno literárne, druhé výtvarné.