Juraj Šebo Pořadí knih

O leteckých esech z druhé světové války bylo napsáno mnoho knih, většinou od německých autorů, kteří popisují hrdiny bojující proti nepřátelským cílům. Tyto příběhy však často opomíjejí, že letadla ničila nejen vojenské objekty, ale i města s desítkami tisíc obyvatel. Na rozdíl od toho se protitankoví dělostřelci zaměřovali na čistě vojenské cíle, přičemž tankové jednotky hrály v konfliktu prim. Noví hrdinové, kteří se postavili proti těmto zbraním, byli protitankoví dělostřelci. Mezi nimi byl i Gustav Wendrinský z Bratislavy, který sloužil u Waffen-SS v 8. SS-Kavallerie-Division Florian Geyer. Během ústupových bojů na východní frontě zničil 45 tanků jediným kanonem, což je nejvyšší počet tanků zničených jedním protitankovým kanonem během války. Někteří čtenáři mohou tuto knihu chápat jako oslavu Waffen-SS, avšak autor se snaží ukázat, že muži s runami na výložkách, kteří se dopouštěli zločinů, byli zároveň nejlepšími vojáky. Mezi nimi byli i ti, kteří bojovali po boku armády a nezapletli se do válečných zločinů. Gustav Wendrinský je příkladem takového muže, jehož jméno se stalo synonymem pro protitankové eso.

A tam kde svoju nebeskú púť zakončil Helios, pokračuje Phobos... Práve neveriaci Tomáš údajný neverec sa najhlasnejšie dovoláva hmatateľného dôkazu, na ktorom by spočinul jeho intelekt. Pevného prístavu jeho viery, kde by mohla jeho potreba uctievať bezpečne zakotviť. Vôbec nie je nedôverčivý či vedecký, toť kvalita pravého neverca pohana. Neveriaci Tomáš je niekto, kto veriť chce a veriť potrebuje, len koná opatrnejšie, pretože ho už niekto niekedy poriadne dobehol a on sa nepekne popálil tak ako skúsenosťou poučená líška, ktorá dôkladnejšie skúma okolie návnady prv, než sa na ňu vrhne. Nad každým, akokoľvek bedlivým neveriacim Tomášom nakoniec sklapne (na neho) nastražená pasca. Inštinkt a intuícia Sú chladné pochmúrne dni, kedy ťažké hmly neistoty a nedôverčivosti sadnú na všetko vôkol, na všetky naše nádeje a ambície. Sú to dni otupenia našich inštinktov, zastrenia našej intuície dočasnej absencie vôle. Potom sú dni, keď nám všetko ide od ruky ako po masle, keď cítime nadmieru síl a sebadôvery, kedy ani na chvíľu nezapochybujeme, že by veci mohli ísť inak, než chceme. Predtucha zdaru našich slnečných dní, dní vysokého tlaku je predzvesťou prílivu našich nahromadených síl, vlnobitia našej vôle.

Autorovo rozprávanie o kaviarňach, krčmách a viechach, tak ako ich zažil v mladosti – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Príbeh Arnošta Rosina je nepochybne zaujímavý a plný napätia. Ešte pred vojnou žil tak, ako snáď každý mladý židovský chlapec. Aj on si chcel splniť svoje sny a túžby. Spájali sa s Palestínou, budúcim domovom všetkých židov. Cez deň pracoval a po večeroch študoval, chystal sa do zeme zasľúbenej. Možno by sa mu to aj podarilo, nebyť prekliatej protižidovskej politiky, ktorú presadzovala vtedajšia slovenská vláda. Príkaz znel: Slovensko musí byť očistené od Židov! Mladého Rosina stihlo to, čo desaťtisíce ďalších: zberný tábor v Žiline a transport do Poľska. To, na rozdiel od Slovenska, bolo okupované nemeckými vojskami. Jeho konečnou stanicou bol Auschwitz. Zaregistrovali ho. Na ruku mu vytetovali číslo 29859, ktoré používal namiesto svojho mena. Do smrti si ho zapamätal. Nasledovala dennodenná tortúra, ktorá rýchlo strácala podobu života a menila sa na utrpenie. Keď ako stovky ďalších dostal aj on týfus a zmietal sa vo vysokých horúčkach, po prvýkrát sa pri ňom zastavili snáď všetci svätí. Náhoda chcela, že mu svitla nádej. A nielen raz. Z choroby sa vystrábil, zo zapisovateľa v kameňolome sa stal kápo, ktorý mal slušný prehľad o dianí v lágri. Áno, konfrontovali ho kvôli úteku Wetzlera a Vrbu. Podozrievali ho, že im pomáhal.

Čitateľsky atraktívna kniha s témou zachytávania, rozvíjania a vybrusovania myšlienok je určená pre tých, ktorí z plných pľúc vdychujú neradostnú atmosféru dneška, plnú negatívnych správ a joboviek. Je určená aj milovníkom obrazov. Stačí otvoriť knihu a budú v obraze. Autor, klon mr. Beana a Dostojevského Idiota, ponúka vyhranený, individuálny pohľad na zásadné otázky bežného života.

Strhující příběh zapomenutého uprchlíka z Osvětimi. Nacistickým koncentračním a vyhlazovacím táborem Osvětim (Auschwitz) prošlo během druhé světové války několik milionů lidí z celé Evropy. Nejméně 1,3 milionu z nich zde zemřelo. Z tohoto pekla na zemi se pokusilo utéct jen asi osm stovek vězňů. A pouze 144 z nich se to prokazatelně podařilo. Jedním z nich byl Arnošt Rosin, židovský rodák ze slovenské Sniny, který z Osvětimi uprchl dramatickým způsobem v květnu 1944 s polským židem Czeslawem Mordowiczem. Rosinovo jméno po válce upadlo v zapomenutí, přitom ale právě jeho a Mordowiczovo svědectví zásadním způsobem potvrdilo a doplnilo proslulou zprávu jejich předchůdců Vrby a Wetzlera o zločinech páchaných nacisty v koncentračních táborech. V této bohatě ilustrované knize zkušeného autora literatury faktu, který se s Arnoštem Rosinem osobně znal, se strhující příběh jednoho z neprávem zapomenutých hrdinů holocaustu dočkal vůbec prvního uceleného zpracování.

Kniha je prepracovaná verzia (remake) knihy Budovateľské 50. roky, ktorá vyšla v roku 2010 a autor za ňu dostal cenu kritiky Zlaté pero. Juraj Šebo napísal knihu o svojej rannej mladosti, ktorú prežil ako žiak základnej školy, ako pionier. Autor spoľahlivo a hodnoverne zaregistroval a zapísal mladícke skúsenosti, ale aj pochabosti, zážitky a príhody neľahkej doby, ako živé a dôveryhodné, hoci v čomsi aj náhodné svedectvo, teda akýsi intímny pohľad mladého človeka na veľké dejiny, plný chceného aj nechceného dobového humoru, ale už aj vznikajúcej okolitej socialistickej biedy. Bola to doba, keď sa stavali mosty na východ, keď sa kalila oceľ, hľadali sa rýmy na slovo Stalin, ale aj doba, keď Werich nakrúcal klasické rozprávky, počúvali sa zakázané vysielačky a počúval sa rokenrol. Kniha poslúži ako smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili.

Tridsiate roky. Z pohľadu udalostí dosť dramatická doba, poznačená svetovou krízou, predvojnovým stavom, ale i novými technologickými vymoženosťami ako rozhlas a film. Medzi médiami dominovali noviny a časopisy. Rád listujem v starých, zožltnutých novinách a časopisoch. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života – škriepky, reakcie, inzeráty, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v tej dobe trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál.

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.