Kvet hrôzy

Více o knize

Ako ste prišli na myšlienku napísal dielo z našej zemianskej histórie? Náhodne. Bola som svedkom tvrdenia, že v porovnaní s inými európskymi národmi nemáme nijakú slávnu históriu, kráľov, veľké víťazné boje atď. Otvorila som dvere nielen do miestnosti, kde sa viedla táto polemika, ale ajdo myšlienkového pochodu jej hlásateľa, ktorý- pri pohľade na mňa vystrčil prst a zvolal: „Napíš, že aj my máme svoju históriu, hoci len takú sedmoslivkársku!“ No a potom som začala rozmýšľať a spovedať otca, mamu, toho-onoho, ako to bolo s liptovskými zemianskymi kúriami, a poohliadla som sa aj po tých našich turčianskych — a Alžbetin dvor sa o tri roky objavil na kníhkupeckých pultoch. A Kvet hrôzy? Ten sa zrodil z materiálov mne už veľmi dobre známych. Z odboja a potom z čias Slovenského národného povstania. Boli to krušné časy a nepísať o nich by bol prečin na národe. A tak som písala, čoho som bola svedkom, čo som videla, čo som počula, a čítala svedectvá ľudí, ktorí to prežili. No a pri tom písaní som prišla na to, čo je plevel a čo čisté zrno, a tak som s ľahkým srdcom urobila kríž nielen nad zemianskymi kúriami, ale aj nad meštiactvom, ktoré v našej epoche patria iba do zaprášených rámov. Z rozhovoru s autorkou pre Nové knihy, 1978