Viliam Turčány

Narodil sa 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou v roľníckej rodine. Do ľudovej školy chodil v rodisku, zmaturoval roku 1947 na gymnáziu v Trnave. Potom študoval slovenčinu a francúzštinu na FF UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolských štúdií roku 1952 prišiel pracovať do Ústavu dejín slovenskej literatúry SAV, kde s výnimkou základnej vojenskej služby v rokoch 1952-1954 pôsobil ako vedecký pracovník až do roku 1970, keď odišiel na dva roky na univerzitu v Neapole prednášať slovenskú literatúru. Po návrate z Talianska sa opäť stal vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV, kde pôsobil až do odchodu na dôchodok roku 1988.

Poéziu publikoval už v rokoch vysokoškolských štúdií, a to najmä v časopisoch Borba, Plameň, Slovenské pohľady a Nová práca. Knižne debutoval básnickou zbierkou Jarky v kraji (1957). Prezentoval sa v nej ako básnik tichej intimity, ktorý dokáže precítiť a poeticky stvárniť každý dotyk citového zážitku i oživiť spomienku na rodný kraj, detstvo a mladosť. Z formálneho hľadiska sa sústredil na tradičné strofické útvary, s dôrazom na metrickú presnosť a neošúchaný, inovačný rým. Druhá zbierka V toku (1965) je básnickým zápasom o vyrovnanie sa s neúprosne plynúcou realitou života a so všetkým dobrým i zlým, čo v prúde času prináša. Básne tejto zbierky sú metricky podstatne uvoľnenejšie. V nasledujúcej básnickej zbierke U kotvy (1972) sa však opäť vrátil k tradičným formám presne stavanej strofy a viazaného verša, a to najmä v cykle Piesne potulného pevca. Z ideového hľadiska je zbierka ľudským posolstvom o krásach života a o poznávaní jeho skrytých zákutí. Nasledujúca kniha básní Oliva (1974) je výberom ľúbostnej lyriky z predchádzajúcich zbierok, ktorý však obohacujú dva nepublikované ľúbostné cykly Nové Bukoliky a Piesne potulného pevca. Zbierku Aj most som ja (1977) možno charakterizovať ako básnický cestopis, inšpirovaný poznaním vrcholov európskej kultúry, vzdelanosti a umenia. Druhý obsiahly výber z básnikovej tvorby vyšiel pod názvom Piesne (1978). Zbierka Venuše slovenského praveku (1979) je vencom štrnástich sonetov, inšpirovaných archeologickými nálezmi pravekej kultúry na našom území. Ďalšia básnická zbierka Srdce, DrSc. (1987) obsahuje básne životnej múdrosti, hlboké poznanie a presvedčenie o prevahe dôstojnosti v živote človeka. Zbierka Až do najďalších končín (1988) je motivickým návratom do krás rodného kraja. Z formálneho hľadiska obe zbierky obsahujú všetky básnické formy. Ďalším monotematickým výberom poézie V. Turčányho je bibliofilské vydanie Učitelia Slovanov (1990). Na verbálnu hravosť a rýmotvornú vynachádzavosť Turčányho poézie upozorňujú už názvy jeho zbierok, ktoré sú do istej miery zmysluplnými skrývačkami. Potvrdzujú to aj zbierky Oheň z Neho (1992), Rada a dar (1995) i nateraz posledná Turčányho zbierka "básní mladosti" s názvom Srdce zve a vyzváňa (1998), ktorá vyšla k autorovmu životnému jubileu.

Rovnocennou súčasťou tvorivých aktivít V. Turčányho je literárnovedná činnosť a prekladateľská tvorba. Je popredným literárnym vedcom v oblasti verzológie. Napísal štúdie o básnickej tvorbe P. O. Hviezdoslava, S. H. Vajanského, J. Jesenského, I. Krasku, J. Kollára, J. Hollého, ale aj o poetike Hviezdoslavových prekladov a prekladoch Petrarcu a Dante ho do slovenčiny. Z tejto oblasti činnosti knižne vydal Na krásnú záhradu Hollého Jána (1972), Petrarcov vavrín (1974) a syntetickú monografiu Rým v slovenskej poézii (1975), ktorá je vlastne dejinami slovenskej poézie, vrátane ľudovej veršovanej slovesnosti.

V oblasti prekladateľskej tvorby sa sústredil na dielo klasických talianskych básnikov, najmä Danteho Alighieri. Spoločne s Jozefom Felixom preložil prvú a druhú časť Božskej komedie - Peklo (1964) a Očistec (1982). Tretí diel Božskej komédie - Raj (1986) preložil po smrti J. Felixa samostatne. V tom istom spoluautorstve však preložil výber zo stredovekých provensálskych básnikov Danteho Trubadúri (1972) a samostatne výbery z poézie M. Buonarrotiho Tebe to, láska, hovorím (1963) a Som ako mesiac (1975), výber z talianskej renesančnej lyriky Trochu si spolu pohovorme, láska (1968), výber zo starých sicílskych básnikov Ó, svieža ruža voňavá (1972) a výber z talianskej lyriky od stredoveku po 20. storočie Vy jasné sladké vlny (1978). Z francúzskej poézie pripravil výbery z Pierra de Rostanda a Sullyho Prudhomma a z antickej poézie výber z Ovídiových Metamofóz - Premeny (1970). Obsiahly výber z jeho prekladateľskej tvorby vyšiel pod názvom Preklady (1980).

Svojráznou syntézou všetkých troch tvorivých aktivít V. Turčányho je kniha Podľa vôd a voľných polí (1978), v ktorej sa predstavil ako básnik, prekladateľ i literárny teoretik.