Pravděpodobně nejslavnější román ruské literatury 20. století zachycuje klíčové okamžiky života titulního hrdiny Jurije Živaga, spojené s významnými společenskými událostmi v Rusku: 1905 – ruská revoluce a stávky dělníků, první světová válka, revoluce 1917, porevoluční vývoj. Jako červená nit se románem vine láska, děj je rovněž prostoupen úvahami o smyslu života a umění. Mimořádnou roli sehrává v díle náhodná osudovost, která vstupuje do životů jednotlivých postav a vzájemně je propojuje. 1. vydání....
"Románom Zmiznutie zavŕšil Jurij Trifonov svoje dielo aj životnú púť. Nebola ľahká - patril k tým spisovateľom, čo sa nedali podplatiť, lebo ich hlavnou životnou zásadou bolo konať v zhode s vlastným svedomím.
Dielo z autorovej pozostalosti pripravila na vydanie jeho manželka. Pripravila, lebo zostalo nedokončené, písanie prerušila smrť. Nevedno, ako by ho bol spisovateľ ukončil, ale aj v tejto podobe pôsobí ucelene. Trifonov ho pokladal za svoj denník, mal ho poruke a prispieval doň celé roky.
Vlastné detstvo a mladosť autor opisuje z pozície syna „nepriateľov ľudu", lebo za takých boli vyhlásení jeho rodičia. Takýto osud postihol tisíce sovietskych ľudí. K silným stránkam rozprávania patrí opis „technológie", ako sa vyrábali „nepriatelia ľudu", a praktík vtedajšieho režimu. Trifonov sa neuspokojil iba s konštatovaním, že obdobie kultu osobnosti bolo obdobím ťažkých deformácií politického a spoločenského života, ale hľadal odpoveď, ako k nim vôbec mohlo dôjsť. Jeho hľadanie nebolo samoúčelné, hľadal pravdu preto, aby sa podobné tragické obdobie už nikdy nezopakovalo."
Z anotácie na prebale
V románe súčasného estónskeho prozaika a dramatika Matiho Unta nevzbĺkli všetky srdcia odrazu, lebo román Jesenný ples, ktorému dal autor podtitul Scény z mestského života, rozhodne nie je rozprávka. Mati Unt má ďaleko od idealizovania, od sentimentálneho fňukania i od optimistického vyriešeniaľudských osudov. Vidí presne a reálne, aj keď je z toho niekedy smutný. Svoj smútok však veľmi dobre maskuje iróniou a paródiou, čo niekedy vzbudzuje dojem, že sa vysmieva. A možno aj áno. Možno je výsmech z hlúposti smutný. Alebo žeby boli, naopak, smútok a osamelosť smiešne?
