Jana Juráňová

Jana Juráňová vyštudovala ruštinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v trnavskom divadle, ako zástupkyňa šéfredaktora Slovenských pohľadov (1991 – 1993), komentátorka Slobodnej Európy, editorka viacerých knižných projektov atď. Roku 1993 s viacerými spolupracovníčkami založila feministický kultúrny, vzdelávací a publikačný projekt Aspekt. Dodnes je jeho koordinátorkou. Jej jednotlivé práce sú preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, slovinčiny a švédčiny. Jana Juráňová vo svojom prozaickom a dramatickom diele programovo, a veľmi úspešne, narúša tradičné rodové stereotypy, slovenské mýty a s dávkou zdravej irónie strháva masky z významných slovenských dejateľov 19. storočia, súčasných pseudointelektuálov i niekdajších disidentov. Otvorene sa vyjadruje k najpálčivejším otázkam nového tisícročia, determinovaných predovšetkým pohlavnými transgresiami, pohybuje sa po tenkom ľade konzervatívnou (stredoeurópskou) spoločnosťou odmietaných (nielen pohlavných) identít, prehodnocuje pozície viacerých kodifikovaných prístupov a púšťa sa do polemiky so spoločnosťou a jej stáročnými mocenskými, historickými, morálnymi štruktúrami a autoritami. Juráňová dnes nepochybne patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám feministického literárneho diskurzu na Slovensku a právom ju môžeme považovať za nasledovníčku B. Slančíkovej Timravy, Ľ. Podjavorinskej, T. Vansovej alebo H. Gregorovej.

 Debut Zverinec (1993) zaujal nezvyčajným kompozičným členením – poviedky vo forme klipov – zameraných na zobrazenie vonkajškovosti, akoby nezúčastnenosti subjektu na svojej výpovedi, pod ktorou však pulzuje čulý život, pocity, celý krehký svet. Lyrickosť z debutu sa preniesla aj do druhej Juráňovej knihy Siete (1996). Siete obsahujú dve štylisticky zaujímavé novely – Do siete odetá a Až za hrob – do značnej miery podfarbené feministickou rétorikou. Prvá novela rozpráva príbeh zúfalej ženy, ktorá na brehu mora „topí” svojho manžela, ale ani napriek tejto vzbure nie je schopná prekročiť hranice generáciami vytýčených predpokladov o rodovom rozvrstvení spoločnosti. Lineárne rozprávanie je popretkávané krátkymi retrospektívami a vnútornými monológmi hlavnej hrdinky analyzujúcej svoj život a nerovnoprávny vzťah mužského a ženského pohlavia. V podobnej tónine sa nesie aj druhá, pomerne cynická novela Až za hrob. Neúspechmi a falošnými víťazstvami traumatizovaný muž „tvorca – zvodca“ sa v nej chytá do siete predsudkov a mužskému pohlaviu vlastných konštrukcií reality.

 Vrcholom Juráňovej tvorby je novela (problém presného žánrového vytýčenia textov tejto autorky sa najvýraznejšie prejavuje práve tu) Utrpenie starého kocúra (2000) s podnadpisom Mor(t)alitka. Podnadpis dokonale vystihuje zámer knihy – na mortálnom príklade autorka demonštruje rozpor medzi slobodou umelca a etickými hodnotami. Zatiaľ posledná kniha Jany Juráňovej s názvom Misky strieborné, nádoby výborné (2005) demaskuje dejinami kanonizovaných ideológov slovenského jazyka a slovenskej štátnosti – štúrovcov – a na príbehoch ich žien nastavuje spoločnosti krivé zrkadlá. Jej tvrdenia sú o to presvedčivejšie, že nezobrazuje vzťah štúrovcov k nežnému pohlaviu vo všeobecnosti, ale vo vzťahu ku konkrétnym, autentickým ženám, manželkám, láskam. Hlavnými hrdinkami sú Adela Ostrolúcka, Anička Hurbanová, rod. Jurkovičová, Antónia Sládkovičová a i., ktoré sa ako mátohy stretnú v záhrobí a spomínajú na život prežitý v tieni dejateľov. Ich dialógy príležitostne dopĺňajú Ľudovít Štúr, J. M. Hurban, Andrej Sládkovič a i., ktorí sú umiestnení v akejsi „sieni slávy“. Spojením týchto dvoch svetov tak autorka vytvára pôsobivú tragikomickú koláž, na úrovni obsahovej aj textovej. Najvýraznejšou bariérou medzi svetom žien a mužov je ich jazyk. Ženy medzi sebou komunikujú, vyjadrujú svoje pocity, starosti, niekedy aj zlomyseľnosť, muži prednášajú,  nekomunikujú. Ich archaický jazyk síce racionalizuje mužské rozhodnutia, ale na druhej strane naveky uzatvára štúrovcov v období slovenského romantizmu. A tým výrazne obmedzuje ich platnosť iba na čas pôsobenia rečníkov. Najkomplikovanejšia a najmenej zrozumiteľná je Štúrova reč. Vyostrujúc rozdiely medzi jazykom mužov a žien sa Juráňová výrazne dištancuje od obsahu uvažovania vtedajších dejateľov. Na príklade jazykového prejavu ukazuje, ako dejatelia nedokázali prekročiť prach „siene vlastnej slávy“, ako sa uzavreli vo svojom elitnom spolku, a preto aj pre dnešných čitateľov/čitateľky ich prejav je nezrozumiteľný.

 V priebehu rokov 1999 až 2005 vychádzajú Juráňovej štyri knihy pre dospievajúce dievčatá Iba baba, Bubliny, Babeta ide do sveta a Ježibaby z Novej Baby. Autorka v nich narába so stereotypmi patriacimi k pracovným nástrojom spisovateliek – feministiek a na viacerých príkladoch odhaľuje všetky nástrahy a veľké i malé protivenstvá mužského sveta číhajúce na mladé dievčatá.

 Počas spolupráce s divadlom pripravila s Blahom Uhlárom „divadelnú improvizáciu“ Téma Majakovskij, ktorá ju r. 1988 preslávila. R. 1989 nasledovala inscenácia jej hry Salome a v 90. rokoch, keď sa už obdobie jej aktívnej spolupráce s divadlom skončilo, uviedli jej hra Misky strieborné, nádoby výborné. Výpočet tvorivých aktivít uzatvárajú preklady z ruštiny a angličtiny (F. M. Bukofzer, O. Mandeľštam, M. Atwoodová, V. Woolfová, E. Ettingerová, J. Butlerová a i.) a editorstvo viacerých knižných projektov (Čítame slovenskú literatúru I., II., III.; Možnosť voľby; Piata žena; Hlasy žien; Ružový a modrý svet; Lesby-by-by/Aspekty politiky identít a i.).