Jan Duns Scotus

tiež John Duns Scotus alebo Ioannis Duns Scoti

• 12. 1265 – 3. 1266 † 8. 11. 1308

Život Na katafalku s telesnými pozostatkami Jána Dunsa Scota, ktorý sa nachádza vo františkánskom kláštornom kostole v Kolíne nad Rýnom, je nápis: „Scotia me genuit, Anglia me suscepit, Gallia me docuit, Colonia me tenet.“ (Voľne preložené: Škótsko ma zrodilo, Anglicko ma prijalo, Francúzsko ma vyučilo a teraz ma má Kolín.)

„Scotia me genuit“ O živote Jána Dunsa Scota máme zopár istých dát. Jeho životopis je preto nevyhnutné rekonštruovať aj za pomoci „externých“ údajov – kanonického práva, štatútov univerzity a politických pomerov. Narodil sa asi medzi decembrom 1265 a marcom 1266 a meno „Scotus“ naznačuje, že pochádzal zo Škótska, najpravdepodobnejšie z mestečka Duns, ktoré sa nachádza v grófstve Berwick, neďaleko škótsko-anglických hraníc, kde bol v roku 1966 umiestnený pamätník k 700. výročiu narodenia Jána Dunsa Scota.

„Anglia me suscepit“ Ján Duns Scotus možno ako trinásťročný navštevoval františkánsku školu v Dumfriese, kde aj vstúpil do rádu „menších bratov“. Nie je isté, či Scotus absolvoval celé filozoficko-teologické štúdium v Oxforde, ktoré podľa vtedajších pravidiel trvalo dvanásť až trinásť rokov, alebo na iných školách františkánskej provincie alebo aj v Cambridgi. Pravdepodobne absolvoval toto štúdium v rádových školách. Pred vlastným štúdiom teológie bolo bežnou povinnosťou získanie magistra siedmich slobodných umení (v dnešnom slovníku – štúdium na filozofickej fakulte). Členovia žobravých rádov však uprednostňovali štúdium filozofie a prírodných vied na vlastných rádových školách, preto niet divu, že nemáme zmienku o tom, kedy a kde sa Scotus stal magistrom slobodných umení.

Prvým istým údajom je deň jeho kňazskej vysviacky, ktorú prijal 17. marca 1291 v opátstve sv. Andreja v Northamptone z rúk lincolnského biskupa Olivera Suttona. Na základe tohto dátumu a študijných predpisov môžeme usúdiť, že novicom františkánskeho rádu sa musel stať okolo roku 1280, v rokoch 1281 – 1287 musel absolvovať bežné 6-ročné štúdium slobodných umení a v rokoch 1288 – 1293 musel absolvovať 6-ročné štúdium teológie, ktoré ukončil v roku 1293 v Oxforde pod vedením Viliama de Ware. Po ukončení štúdia teológie v roku 1293 pokračoval v akademickej činnosti pravdepodobne týmto spôsobom: v rokoch 1294 – 1296 pôsobil ako oponent pri dišputách, 1296 – 1297 ako respondent, 1297 – 1298 pripravoval prednášky k Sentenciám, 1298 – 1299 odovzdanie prednášok a od 1299 – 1300 viedol prednášky k biblickým knihám.

Ako sme dospeli k tejto krátkej chronológii? Vychádzame z istého faktu, že v júli roku 1300 sa Scotus ako hotový bakalár (baccalaureus formatus) zúčastnil v Oxforde veľkej univerzitnej dišputy pod vedením Filipa Bridlingtona, magistra regens františkánov a vedúceho katedry, ktorá bola rezervovaná pre františkánov. Predpokladom takejto účasti boli povinné prednášky o Sentenciách Petra Lombardského ako aj o Biblii.

„Gallia me docuit“ Uprostred prác na komentári k Sentenciám ho zastihol pokyn predstaviteľov rádu, aby sa vydal do Paríža a tam, nie v Oxforde, získal doktorát z teológie. Ako hotový bakalár by nemusel dlho čakať na prevzatie katedry v Oxforde, v Paríži však musel ešte raz prednášať o Sentenciách Petra Lombardského, než bol promovaný a vymenovaný za riadneho vedúceho katedry (magister regens). Promócia v Paríži a tamojšia katedra boli spojené s väčším uznaním a s lepšou povesťou. Nebolo zriedkavým javom, že práve parížski profesori boli neskôr poverení vyššími riadiacimi funkciami v Cirkvi a v rádoch. Preto nemôže byť pochýb, že za rozhodnutím vedenia rádu, aby sa Scotus presťahovať do Paríža, možno vidieť i to, že bol v budúcnosti určený pre dôležité úrady a funkcie.

Kedy Scotus preplával kanál La Manche, to sa nedá presne určiť, no v každom prípade ho vidíme na začiatku akademického roka 1302/1303 v Paríži, kde opäť prednáša o Sentenciách. Nejde o nejaké jednoduché opakovanie oxfordských prednášok. Vkladané nádeje a intelektuálna atmosféra na najdôležitejšej európskej univerzite Scota podnecujú k rozpracovaniu a prehĺbeniu svojej argumentácie. Scotus sa v roku 1302 zúčastnil na dišpute medzi jeho učiteľom Gonsalvom Hispanom a Majstrom Eckhartom.

V júni roku 1303 je Scotova kariéra ako doktora teológie znova prerušená. Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný v spore s pápežom Bonifácom VIII. požadoval od univerzity, aby sa pridala k jeho výzve na zvolanie koncilu proti pápežovi. Scotus spolu s ďalšími františkánmi odmietol podpísať túto výzvu a na základe toho musel s ostatnými prívržencami pápeža opustiť francúzske kráľovstvo. Pápežova reakcia bola tvrdá: bulou z 15. augusta 1303 odobral univerzite vydávanie akademických hodností v teológii, civilnom a kánonickom práve. Scotus pravdepodobne strávil akademický rok 1303/1304 v Anglicku, možno v Oxforde alebo v Cambridgi.

V roku 1304 sa mohol znova vrátiť do Paríža a dokončiť svoj kurz prednášok k Sentenciám. Prečo? Nový pápež Benedikt XI. 2. apríla 1304 zrušil postih pre univerzitu v Paríži, ktorý vydal jeho predchodca a kráľ Filip povolil návrat vyhosteným študentom a pedagógom. V roku 1304 sa zúčastnil promócie Gilla de Ligny ako odpovedajúci bakalár. Na návrh Gonsalva Hispana, ktorý sa medzitým stal generálnym predstaveným františkánov, bol Ján Duns Scotus pravdepodobne v roku 1305 odporúčaný za doktora teológie. Vo svojom odporúčacom liste generálny predstavený chváli výnimočné vedecké a subtílne nadanie kandidáta.

V akademickom roku 1306/1307 Scotus učil ako magister regens, t. j. získal katedru, ktorá patrila františkánom. Hlavným poslaním vedúceho katedry boli prednášky z Biblie. Počas niektorých dní sa tieto prednášky nekonali a študenti sa mohli zúčastniť ako oponenti či respondenti na verejnej dišpute jedného z magistrov. Tieto dišputy boli venované presne stanovenému predmetu. Okrem takýchto dišpút sa konali počas adventného a pôstneho obdobia aj „ľubovoľné“ dišputy, kde hocikto (quislibet) mohol položiť hocijakú otázku (quodlibet) na ľubovoľnú tému (de quodlibet). Počas svojho pôsobenia v Paríži Scotus viedol oba typy dišpút.

Scotus pôsobil v politicky a vedecky nepokojnej dobe. Duns Scotus bol vedúcim katedry v Paríži dva roky, v roku 1307 bol preradený do Kolína nad Rýnom, kde mal viesť tamojšiu františkánsku školu ako lector principalis, t. j. ako riaditeľ štúdia. Ako to vieme? V októbri 1307 sa františkánskym magistrom regens v Paríži stal Alexander z Alexandrie.

„Colonia me tenet“ Prečo sa vedenie rádu rozhodlo týmto spôsobom, je nejasné. Ako centrum vedy a vzdelanosti bol Kolín etablovaný už skoro 60 rokov. Albert Veľký, ktorý sem prišiel spolu s Tomášom Akvinským, tu založil dominikánsku školu, ktorú viedol až do svojej smrti v roku 1280. O niečo neskôr prišli do Kolína františkáni a rovnako založili svoju školu. Keď Scotus prišiel do Kolína, našiel tam kláštor s 300 spolubratmi. Bolo úlohou Scotovho príchodu posilniť františkánsku váhu proti dominikánom?

Ako ďalší dôvod sa uvádzajú politické okolnosti. V októbri 1307 Filip IV. Pekný pripravoval kroky na zrušenie rádu templárov a pretože bol Scotus už raz vyhostený z Francúzska, lebo sa nepridal na stranu kráľa, rehoľní predstavení asi nechceli riskovať ďalšie prípadné vyhostenie.

Nech sú dôvody akékoľvek, jeho pobyt v Kolíne trval veľmi krátko: 8. novembra 1308 Ján Duns Scotus v Kolíne nad Rýnom umiera. Jeho ostatky boli prenesené do kláštorného kostola – Minoritenkirche, kde sa ešte aj dnes nachádza jeho hrob.

Kult Jána Dunsa Scota bol rozšírený prevažne lokálne – v Nole (Taliansko) a v Kolíne nad Rýnom a, samozrejme, v rámci františkánskeho rádu. V 17. storočí pápež Pavol V. vydal dokument potvrdzujúci, že náuka Jána Dunsa Scota je oslobodená od cirkevných cenzúr. 14. júla 1966 pápež Pavol VI. vydal apoštoský list Alma parens, v ktorom Scotovu doktrínu prvýkrát stavia na úroveň náuky sv. Tomáša Akvinského a tiež uznáva Dunsa Scota ako teológa františkánskej školy a samotnú školu pripočítava k trvalému filozofickému dedičstvu. Ján Pavol II. ho 15. novembra 1980 v Kolíne nad Rýnom nazval „vežou viery“. Oficiálne bol jeho kult potvrdený 6. júla 1991. Pápež Ján Pavol II. dňa 20. marca 1993 vyhlásil Jána Dunsa Scota v bazilike sv. Petra za blahoslaveného.

Dielo Scotov Opus magnum, t. j. komentár k Sentenciám Petra Lombardského je, bohužiaľ, pracovnou verziou, ktorú zanechal. Okolo roku 1300 začal s prepracovaním Oxfordských prednášok Lectura do finálnej verzie Ordinatio. Keď bol premiestnený do Paríža, bola táto namáhavá práca len v začiatkoch. Počas pobytu v Paríži síce pokračoval v týchto prácach, no neukončil ich, lebo odišiel do Kolína. Prednášky o Sentenciách v Paríži ešte viac obohatili jeho spisbu.

Po Scotovej smrti jeho žiaci kompilovali z im dostupných textov zdanlivo ucelené dielo, tzv. Opus oxoniense, ktoré vyšlo tlačou v dvoch vydaniach – trinásť zväzkov, ktoré publikoval Lucas Wadding v Lyone v roku 1639 a jeho reedícia Vives z 19. storočia (od roku 1891 do roku 1895). Až v 20. storočí sa začalo s prácami na kritickej edícii Scotových diel. Prvý zväzok kritickej edície – editio Vaticana – vyšiel v roku 1950. Dodnes sú k dispozícii zväzky I až VIII z diela Ordinatio a zväzky XVI až XIX z diela Lectura.

A) Logické a filozofické diela Za autentické sa pokladajú tieto diela: Quaestiones super Universalia Porphyrii – O Porfýriových univerzáliách Quaestiones in librum Praedicamentorum – O Aristotelovom spise Kategórie Quaestiones in I et II librum Perihermeneias – O Aristotelovom spise O vyjadrovaní Quaestiones in libros Elenchorum – O Aristotelovom spise O sofistických dôkazoch Quaestiones super libros Aristotelis De Anima – O Aristotelovom spise O duši Quaestiones in Metaphysicam Aristotelis – K Aristotelovmu dielu Metafyzika Theoremata Kritickú edíciu logických a filozofických spisov Jána Dunsa Scota vydáva františkánsky inštitút St. Bonaventure v New Yorku. Vyšli už štyri zväzky: Quaestiones in librum Porphyrii Isagogé a Quaestiones super praedicamenta Aristotelis (zv. I v roku 1999); Quaestiones super libros metaphysicorum Aristotelis (zv. III a IV v roku 1997); Quaestiones in Perihermeneias Aristotelis (zv. II v roku 2005). K nepravým dielam, ktoré sa nachádzali v edícii Wadding a Vives, patria: Grammatica speculativa – Tomáš z Erfurtu Quaestiones in librum I et II Posteriorum Analyticorum Aristotelis – Jean de Cornouailles Expositio in XII libros Metaphysicorum Aristotelis seu Metaphysica textualis – Antonius Andreas, španielsky žiak Dunsa Scota Quaestiones disputate de rerum principio – Vital de Four

B) Teologické diela Lectura – Otázky k trom prvým knihám Sentencií Petra Lombardského Ordinatio – Otázky k štyrom knihám Sentencií Petra Lombardského (hlavné Scotovo teologické dielo) Reportata Parisiensia – zápisky z prednášok, ktoré Duns Scotus dával v Paríži Quaestiones quodlibetales Tractatus de primo principio – Traktát o prvom princípe. Toto dielo je najviac rozšírené a prekladané do svetových jazykov: francúzsky komentovaný preklad – Imbach, R.: Traité du premier principe, Geneve, 1983; reprint Paris: J. Vrin 2001; anglický komentovaný preklad – Wolter, A. B.: John Duns Scot, A Treatise on God as First Principle. Chicago: Franciscan Herald Press 1983; nemecký komentovaný preklad – Kluxen, W.: Johannes Duns Scotus, Abhandlung über das erste Prinzip. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 1974; taliansky komentovaný preklad – Scapin, P.: Il Primo Principio degli esseri. Padova: Liviana editrice 1973; španielsky komentovaný preklad – Alluntis, F.: Obras del Doctor Sutil Juan Duns Escoto. Madrid: Biblioteca de Autores Christianos 1960, s. 595 – 710; chorvátsky preklad – Babić, M.: Duns Škot, Rasprava o Prvom Principu. Zagreb: Demetra 1998.

C) Preklady v slovenskom a českom jazyku Sousedík, S.: Z díla Jana Dunse Scota.In: Jan Duns Scotus. Doctor subtilis a jeho čeští žáci. Praha: Vyšehrad 1989, s. 207 – 288. Ján Duns Scotus: Otázky k Porfýriovým univerzáliám.In: Antológia z diel filozofov III. (Patristika a scholastika). Bratislava: Pravda 1979. Ján Duns Scotus: Teológia ako praktická veda. Prekl. M. Chabada. Bratislava: Serafín 2005. Ján Duns Scotus: O poznateľnosti Boha. Prekl. M. Chabada. Bratislava: Serafín 2006.

Text vychádza z knihy Michala Chabadu Ján Duns Scotus. Vybrané kapitoly z jeho epistemológie a metafyziky, ktorú v roku 2007 vydala Univerzita Komenského v Bratislave.