Další svazek edice Proměny je věnován výraznému představiteli moderního slovenského činoherního umění. Přibližuje zejména jeho hereckou osobitost, tvořivé hledání pravdy v divadelních a filmových rolích i jeho činnost režijní a pedagogickou. Soupis Pántikových rolí uzavírá text. 1. vydání.
Druhý zväzok súborného diela Stanislava Vrbku sa zameriava na divadelné kritiky a analýzy divadelného organizmu. Vrbka neustále reflektoval a korigoval nedostatky a priemernosť v divadelnom živote, pričom hľadal zmysel divadla. Zaujímal sa o divadelné školstvo a budúcnosť mladých absolventov, kriticky hodnotil divadelné súbory a porovnával ich s najlepšími. Jeho prorocké slová o činohernom herectve v SND sú mrazivé a jeho analýzy organizácií združujúcich divadelníkov sú otvorené a nekompromisné. Žijúc v socialistickej krajine, Vrbka sa nebojí kritizovať ideologické prázdne slová a výzvy, ktoré sa často vzdialili od reality. Jeho pohľad na slovenskú dramatickú literatúru je skeptický, keďže v nej chýbajú skutoční ľudia a stáva sa z nej len prostriedok na tlmočenie ideí. V oblasti divadelnej kritiky sa zameriava aj na zahraničné divadlo, ktoré hodnotí bez obdivu, ale kriticky, pričom ponúka slovenským divadelníkom pozitívne umelecké inšpirácie z inonárodných súborov. Čitateľ sa pri čítaní tohto zväzku stretne s bohatým spektrom tematických okruhov, ktoré sú výsledkom autorovej vášne pre divadlo.
Stanislav Vrbka bol kritikom, pre ktorého systematická každodenná umeleckokritická činnosť nebola len zamestnaním, ale najmä nadosobným zameraním. Vo svojej divadelnokritickej činnosti spájal nevšedné odborné kvality – osobnostný kultúrny rozhľad, vnímanie zložitého umeleckého procesu v kontextoch a súvislostiach, zmysel pre opísanie detailu prchavého okamihu divadelnej inscenácie – s etickou osobnostnou a osobnou rovinou. Bol si vedomý hlbokej zodpovednosti voči umelcom i čitateľom. Uvedomoval si, že kritika je činnosť, ktorá nemá reprízu, ale musí hovoriť presne a vecne nepokrivené slová o stave slovenskej divadelnej kultúry – o stave umeleckých súborov, slovenskej divadelnej réžie, herectva, aj o cestách slovenskej dramatickej literatúry. Vrbkove analytické prieniky v divadelných kritikách podávajú obraz o niekoľkých desaťročiach vývinu slovenského profesionálneho divadelníctva. Môžu byť pre čitateľa aj zásadnou kultúrnou pamäťou, ktorá ponúka okrem detailnej analýzy aj syntetický pohľad, keď Vrbka hľadá východiská z bludných slepých ulíc a nekončiacich pohybov v kruhu bez nádeje na skutočný umelecký rozvoj.