Ješajahu Leibowitz
Yeshayahu Leibowitz byl izraelský veřejný intelektuál, profesor a polyhistor. Svými ostrými názory na judaismus, etiku, náboženství a politiku se proslavil jako izraelský „prorok hněvu“. Ve své filozofii, která čerpá z kantovských principů, zdůrazňoval, že vědecká metoda je pro lidské poznání nevyhnutelná. V náboženství Leibowitz tvrdil, že podstatou judaismu jsou praktické příkazy, nikoli víra, a ostře odmítal nábožensko-nacionalistické koncepty. Jeho provokativní a nekompromisní styl, i přes nesouhlas mnohých, vyvolával široký zájem.
Ješajahu Leibowitz sa narodil v Rige v roku 1903. Doma získal tradičnú židovskú výchovu. V roku 1920 sa rodina presťahovala do Berlína. 1919 až 1924 študoval chémiu a filozofiu na Humboldtovej univerzite v Berlíne.Od roku 1929 študoval medicínu na univerzitách v Kolíne nad Rýnom a Heidelbergu. Doktorom medicíny sa stal na univerzite v Bazileji roku 1934. Nasledujúci rok vycestoval do mandátnej Palestíny a usadil sa v Jeruzaleme. Oženil sa s Grétou Winter a mal s ňou šesť detí. Od roku 1936 Leibowitz prednášal na fakulte matematiky a prírodných vied na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. V roku 1941 sa stal profesorom biochémie a od roku 1952 riadnym profesorom organickej chémie a neurofyziológie. Na Hebrejskej univerzite prednášal takmer šesťdesiat rokov. Jeho náboženská filozofia spočíva na jednoznačnej téze, že judaizmus sa vyjadruje napĺňaním micvot a v znášaní „jarma micvot“. „Viera nie je vedenie o Bohu (pretože čo vlastne môže človek o Bohu vedieť), ale to, že som si vedomý svojich povinností voči Bohu. Viera, ktorá je založená na mojich vedomostiach o Bohu, nie je nič iné len modloslužba.“ Leibowitz to dokladá citáciami z Maimonidovho Sprievodcu zblúdilých. Maimonidov racionalizmus je základom celej Leibowitzovej náboženské filozofie. V protiklade k jeho prísnemu pohľadu na niektoré podstaty náboženstva, bol prekvapivo liberálny v iných. Predovšetkým v postavení ženy v judaizme. Čo sa týka homosexuality, Leibowitz veril, že napriek zákazu homosexuálnych vzťahov v judaizme, je najlepšie pre homosexuála zostať praktizujúcim Židom. Leibowitz pracoval ako redaktor Hebrejskej encyklopédie, od roku 1953 bol šéfredaktorom. Je autorom širokej palety kníh o filozofii, ľudských právach a židovskom myslení a politike. Mnohé jeho prednášky boli knižne vydané. Leibowitz byl nemilosrdným kritikom izraelských hodnôt a národnej politiky. Mnohé jeho výroky vytrhnuté z kontextu znejú až antisionisticky, ale Leibowitz se opakovane hlásil k sionizmu. Počas vojny za nezávislosť bol dôstojníkom Hagany v Jeruzaleme. Pre svoje odmietavé stanovisko k štátnemu systému v Izraeli, kde politické strany ovládajú chod rabinátov, vystupoval Leibowitz od založenia štátu ako zástanca odluky židovského náboženstva od štátu. Bojoval proti korupcii v izraelskom vládnom systéme. Hneď po šesťdennej vojne vystupoval proti židovskej nadvláde nad iným národom. V roku 1993 bol nominovaný na Izraelskú cenu. Ešte pred tým bol pozvaný, aby predniesol reč na Izraelskej rade pre izraelsko-palestínsky mier, kde jeho kritika vyhostenia palestínskych teroristov do Libanonu viedla k tomu, že Jicchak Rabin pohrozil, že bude ceremóniu bojkotovať. Následne porota ceny zvážovala možnosť cenu odobrať, ale Leibowitz sám vyhlásil, že ju neprijme. „Vplyv, ktorým Leibowitz poznačil kultúru a intelekt židovského národa je neporovnateľne väčší ako vplyv a význam mnohých bádateľov považovaných za významných. Ješajahu Leibowitz bol aktívny do posledného dňa. Zomrel v spánku 18. augusta 1994.