Herta Tkadlečková

Životopis doc. H. Tkadlečkovej bol uverejnený v zborníku V premenách stáročí (eds. E. Nižňanský – P. Petruf) Bratislava 2001, ktorý bol vydaný z životnému jubileu autorky. V tomto zborníku vyšla aj jej výberová bibliografia.

Herta Tkadlečková ako historička fašizmu Vo všeobecnosti možno povedať, že slovenská historiografia najmä obdobia rokov 1970 až 1989 sa bude aj v budúcnosti problematicky hodnotiť. Aj keď je pravda, že politika „zasahuje“ do historiografie aj v demokratických štátoch – napr. Historikerstreit v SRN – takéto prejavy majú úplne iný charakter. Politické zásahy spojené s „normalizáciou“ po okupácií v roku 1968 jednoznačne ovplyvnili nielen osudy Československa ale aj mnohých historikov. V tomto ohľade budeme musieť aj pri čítaní historiografických prác rozmýšľať nad cenzúrou i autocenzúrou u jednotlivých autorov. Budeme musieť písať o nevydaných knihách i nemožnosti pokračovať vo výskume. Nehovoriac už o pokračovaní kontaktov s kolegami v západnej Európe. Historiografia sa takto pri mnohých témach a autoroch ocitla „v tuneli“. Historická tvorba doc. Herty Tkadlečkovej je týmto jednoznačne poznamenaná, a preto aj torzovitá. K všeobecným dejinám sa dostala po roku 1963, keď začala pôsobiť na novozaloženej katedre všeobecných dejín.[1] Všeobecne toto obdobie prinieslo závan politického a ideologického uvoľnenia, čo mohli využiť i historici. Vychádzajúc zo svojich vynikajúcich jazykových znalostí i zahraničných študijných a výskumných pobytov sa začala profilovať ako historička fašizmu. Na konci 60. rokov – potom mohla napísať prácu, ktorá mohla mať miesto aj v dejinách európskej historiografie o fašizme. Pokladám za nevyhnutné povedať, že už téma jej doteraz nevydaného habilitačného spisu „Talianska fašistická strana a jej politická ideológia“, ktorý dopísala vo februári 1969 bola významná nielen z pohľadu československej historiografie, ale nemala v danom období pendant ani v európskej historiografií.