Pavol Országh Hviezdoslav

Pavol Országh Hviezdoslav, vlastným menom Pavol Országh, bol slovenský básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných tvorcov estetickej koncepcie svojej generácie.

Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Jeho rodičia boli zemianskeho pôvodu, no živili sa roľníckou prácou na vlastnom neveľkom hospodárstve. Po vychodení základnej školy v rodnom kraji poslali ho r. 1862 na stredoškolské štúdiá: prvé tri triedy absolvoval na gymnáziu v maďarskom Miškovci, kde začal písať svoje prvé básne po maďarsky. Od štvrtej triedy prešiel na gymnázium do Kežmarku a počas pokračujúceho štúdia a ľudského dozrievania dospel k slovenskému národnému povedomiu a začal tvoriť v slovenčine. Maturoval r. 1870. Štúdiá ukončil na dvojročnej právnickej akadémii v Prešove r. 1872. Po praxi u viacerých advokátov (v Dolnom Kubíne, Martine, Senici) zložil r. 1875 advokátsku skúšku v Budapešti, čo mu umožnilo otvoriť si vlastnú advokátsku kanceláriu v Námestove na severnej Orave. R. 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou dolnokubínskeho ev. farára – seniora Samuela Nováka, a dostal miesto na súde v sídle oravskej župy. V štátnej službe však vydržal iba krátky čas: r. 1879 sa vrátil k slobodnému advokátskemu povolaniu znovu v Námestove, kde zotrval nasledujúce dve desaťročia. R. 1899 sa presťahoval opäť do Dolného Kubína, no tu sa mu už nepodarilo pokračovať v advokátskej praxi, a tak sa jej r. 1902 aj formálne vzdal. Venoval sa už len literárnej tvorbe, pôvodnej i prekladateľskej, za ktorú dostával isté ocenenia aj mimo rámca slovenskej kultúry: r. 1912 ho zvolili za člena maďarskej Kisfaludiho spoločnosti a r. 1913 za člena Českej akadémie vied a umení. Na rozpútanie svetovej vojny reagoval z pozície neochvejného humanistu lyrickým cyklom Krvavé sonety (napísaným v auguste – septembri 1914), ktorý však mohol byť publikovaný až po skončení vojny. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe, pričom do svojho prejavu na tejto kultúrnej slávnosti vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Česko-Slovenska a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. Z novej politickej situácie sa však dlho netešil: umrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.

Svoje prvé básnické texty publikoval koncom 60. rokov 19. storočia (ešte ako študent kežmarského gymnázia) pod pseudonymom Jozef Zbranský. No niekedy v polovici 70. rokov sa mladý Pavol Országh rozhodol pre básnické meno Hviezdoslav a potom dôsledne používal len tento jednoslovný pseudonym. Nebolo to rozhodnutie náhodné, pretože už do detstva ho priam fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí, a dozaista aj preto, lebo cez tento pohľad postupne prenikalo do jeho vedomia tušenie veľkolepej krásy vesmírneho univerza i uveličenie nad tým, že jeho súčasťou je aj človek, konkrétne ľudské indivíduum, obdarené schopnosťou toto univerzum vnímať, poznávať a reflektovať. V takejto "kozmickej" reflexii preto významovo kryštalizovali nosné myšlienkové konštanty Hviezdoslavovej tvorby – napr. idea slobody a spravodlivosti, zahrnujúca do svojej platnosti všetkých ľudí a všetky národy – a tu sa rodila i základná architektonická koncepcia jeho diela: Hiezdoslav sa vyformoval na typ tvorcu vedome usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Hoci bytostným ustrojením svojho individuálneho talentu to bol predovšetkým lyrik, stal sa aj významným epikom, dramatikom, prekladateľom, ba ak neobídeme jeho relatívne početné tzv. príležitostné básne (často písané na priamu spoločenskú objednávku), potom môžeme dodať, že bol vlastne aj významným básnikom – publicistom, citlivo a neraz veľmi presne komentujúcim zdvihy a pády národného života v časoch jeho silnejúceho útlaku. V Hviezdoslavovom diele však upúta nielen žánrová, tematická či poetologická mnohotvárnosť jeho poézie, ale i jej nevšedné motivické a myšlienkové bohatstvo, vyplývajúce z neobyčajného rozpätia autorovho duchovného a vzdelanostného horizontu. Tento fakt treba pripomenúť tým skôr, že existenčná previazanosť k úzkemu okruhu rodného kraja stala sa Hviezdoslavovi životným údelom, ktorý si možno nezvolil dobrovoľne, ale ktorý prijal celkom vedome a natoľko bytostne, aby sa vedel s ním stotožniť nielen "na chlebovej postati" (ako malý vidiecky advokát), ale aj ako tvorivý človek, tráviaci veľkú a pre neho samého podstatnú časť života "v službách ducha" cez aktivitu "v skvúcich sieňach poézie". Tak sa stala dobre viditeľnou skutočnosť, že práve tento "plytkej Oravienky brodič bojazlivý" – ako sa nazval, keď prekladal Shakespearovho Hamleta – patrí k najuniverzálnejším duchom slovenskej literatúry a národnej kultúry vôbec; a že architektúra jeho básnického diela monumentálnosťou koncepcie i vnútornou členitosťou slovesnej realizácie je javom literárne jedinečným. Zároveň však koncepčne (čitateľsky) náročným. Lebo hoci živné korene Hviezdoslavovej tvorby sú hlboko a pevne zapustené v rodnej oravskej zemi, koruna jeho diela sa dvíha do výšok "hviezdnych" pomyslov, túžob a ideí, kde sa stretáva s umeleckým vyžarovaním géniov svetovej poézie. Ustavičná cirkulácia významových impulzov – pocitov, emócii, predstáv, myšlienok – medzi koreňmi a korunou utvára sémantické nervstvo celej Hviezdoslavovej tvorby: tá sa z roviny konkrétnej pozemskosti upína do polôh všeľudskej, ba až kozmickej "zádumy", aby sa odtiaľ vracala opäť na zem a zakaždým k novému, neraz dramaticky prežívanému vyslovovaniu svojho bytostne ľudského údelu i poslania. Táto ústredne významová vertikála, vedúca od Zeme ku hviezdam a od hviezd naspäť na Zem, v autorovej mladosti azda iba intuitívne vložená do sémantického poľa pseudonymom Hviezdoslav, stala sa identifikovateľne nosným elementom poetologického systému jeho tvorby, no zároveň aj ideovým princípom celej umeleckej architektúry básnického diela Hviezdoslava.