Irenej z. Lyonu
Irenej z Lyonu alebo Eirénaios z Lyonu (po latinsky Irenaeus; medzi 140 a 160 v Malej Ázií – asi 202) bol najvýznamnejším kresťanským teológom 2. storočia. Bol biskupom v galskom Lugdune, dnešnom Lyone.
Irenej sa narodil v niektorom z maloázijských miest, najskôr v Smyrne, dátum jeho narodenia zostáva neznámy, narodil sa však medzi rokmi 140 a 160. Z jeho Listu Florinovi vysvitá, že v mladosti stretol smyrnského biskupa Polykarpa a možno patril medzi jeho žiakov. Prostredníctvom neho bol spojený s dobou apoštolov, zároveň v ňom potom vrcholí teologické úsilie poapoštolskej doby.
Z neznámych dôvodov opustil Irenej Malú Áziu a vydal sa do Galie. Roku 177/178 bol ako presbyter lugdunskej cirkevnej obce vyslaný k pápežovi Eleutérovi do Ríma, aby spoločne s ním koordinoval postup v otázke montanizmu. Eusébius z Kaisareie (Hist. eccl. 5,4,2) zaznamenáva znenie listu, ktorý lugdunskej cirkvi pápež poslal, a z neho vyplýva, akej vážnosti sa Irenej u Eleuthera tešil. Keď sa Irenej vrátil z Ríma, starý lugdunský biskup Photinus zomrel ako mučeník a Irenej sa stal jeho nástupcom.
Počas neskoršieho sporu o dátum slávenia Veľkej noci naliehal na pápeža Viktora, ktorý exkomunikoval ázijské cirkvi, aby sa s nimi zmieril a nastolil znovu vzájomné spoločenstvo. Podľa Eusébia tak nezostal dlžný svojmu menu ako mierotvorca (eirénopoios).
Po tejto udalosti sa však stráca po Irenejovi stopa a nepoznáme ani presný rok jeho úmrtia. Až Historia Francorum (1,27) Gregora Tourského ho označuje ako mučeníka. Eusébius sa však o tejto udalosti nezmieňuje. Je však možné, že Irenej zomrel spolu s ďalšími lyonskými mučeníkmi počas prenasledovania roku 202. Cirkev ho slávi ako mučeníka 28. júna.
Irenej prijal za svoju úlohu okrem správy svojej diecézy aj snahu potlačiť gnostické hnutia v rámci cirkvi. Gnostické polemiky sa týkajú aj jeho diela. Význam jeho diel však v staroveku rýchlo opadol a máloktoré Irenejove dielo sa zachovalo.
Najrozsiahlejším Irenejovým dielom je (Elenchos kai anatropé tés pseudonomú gnóseós, Odhalenie a odmietnutie predstieraného, no falošného poznania), ktoré je však oveľa viac známe pod kratším latinským názvom Adversus haereses (Proti bludom). Dielo sa nezachovalo celé v gréckom origináli, ale z veľkej časti v latinskom, veľmi doslovnom preklade.
Ako pôvodný názov naznačuje, dielo sa skladá z dvoch častí. Prvá sa zaoberá odhalením, resp. analýzou gnostickej herézy. Tvorí obsah prvej z celkom piatich kníh a ide o neoceniteľný materiál pre štúdium kresťanskej gnózy 2. storočia. Irenej sa tu venuje štúdiu valentiniánov, až potom sa venuje samotnej gnózii. Hovorí o Šimonovi Mágovi, Menandrovi a postupne o všetkých vedúcich osobnostiach gnostických škôl: Satornilovi, Basileidovi, Karpokratovi, Kérinthovi, ebionitoch, nikolaitoch, Kerdónovi, Markiónovi, Tatianovi a enkratitoch.
Druhá časť, odmietnutie týchto heréz, je obsahom ďalších štyroch kníh:
2. kniha odmieta valentiniánsku a markiónovsku gnóziu pomocou rozumu,
3. kniha z náuky cirkvi o Bohu a Kristovi,
4. kniha z výrokov Ježiša Krista.
5. kniha sa potom zaoberá otázkou vzkriesenia tela. V tejto časti zastáva náuku o vzkriesení tela a „smrteľnosti“ duše (proti gnostikom). Je jedným z raných milenaristov.