Ján Johanides
18. srpen 1934 – 5. červen 2008
Slovenský prozaik a esejista, jehož díla jsou hluboce ovlivněna existencialismem a prvky antirománu. Děj pro něj není tak důležitý jako samotný styl psaní, který je věcný, střízlivý a objektivní, přesto si zachovává básnickou kvalitu. Jeho postavy se potýkají s tématy jako válka, sociální vzpoura, osamělost a úzkost, ale hledají pozitivní řešení prostřednictvím víry v mezilidské kontakty. V některých případech využívá prvky surrealismu, aby vytvořil snové, absurdní světy.
Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne v rodine obchodníka. Základnú školu a gymnázium vychodil v rodnom meste, potom študoval históriu, dejiny umenia a estetiku na FF UK v Bratislave, no v treťom ročníku ho z politických dôvodov vylúčili. Krátko pracoval ako podnikový psychológ v závode Tesla v Nižnej na Orave, ako referent na Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, ako osvetový pracovník Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave a v 80. rokoch ako odborný pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Prevažne sa však venoval literárnej tvorbe. Od roku 1972 žil v Šali. Nebol nikdy členom komunistickej strany a ani žiadnej politickej strany alebo hnutia. Zomrel v Šali 5. júna 2008.
Po časopiseckej príprave, najmä na stránkach mesačníka Mladá tvorba, knižne debutoval zbierkou poviedok Súkromie (1963), odmenenou Cenou vydavateľstva Slovenský spisovateľ za debut, v ktorej pátra po príčinách osamelosti, úzkosti a strachu hlboko v podvedomí človeka, aby tak našiel pozitívne východisko pre jeho ďalší život. Že to však nie je jednoduché, potvrdila autorova druhá kniha Podstata kameňolomu (1965), ktorá svojou kompozičnou stavbou tvarovo rôznorodých próz posúva príbeh až na hranicu absurdnosti, čo v živote môže niekedy znamenať jediné východisko z komplikovanej situácie. Podobné úsilie badať i v novele Nie (1966), v ktorej autor konštruktívne využil aj surrealistické výrazové prostriedky. Po zákaze publikovania krátko po sebe vydal dve novely zo súčasnosti - Nepriznané vrany (1978, Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ) a Balada o vkladnej knižke (1979). Prvá je tematicky spojená s problematikou znečisťovania životného prostredia, zaznieva tu kritika amorálnosti zatajovania skutočnej pravdy o životnom prostredí. Druhá novela je kritickou sondou do konzumného spôsobu života a výsmechom narastajúceho malomeštiactva vo všetkých generačných vrstvách našej spoločnosti. V historickom románe Marek koniar a uhorský pápež (1983) si po námet zašiel na začiatok 16. storočia. Je to próza o mocných, ktorí sa túžia stať ešte mocnejšími a neváhajú použiť akékoľvek zavádzajúce prostriedky, aby dosiahli svoj cieľ. Na príbehu fiktívnej postavy koniara Marka poukázal na to, že mravne silný jedinec sa musí vzoprieť zneužívajúcej moci a vzdať sa nemalých výhod a hmotného zabezpečenia, ak si chce zachovať svoju vnútornú čistotu najmä sám pred sebou. Súčasný príbeh dvoch bývalých väzňov koncentračného tábora, ktorý zobrazil v románe Slony v Mauthausene (1985, Odmena vydavateľstva Slovenský spisovateľ), je odsúdením nielen fašistického násilia v nedávnej minulosti, ale akékohoľvek násilia a netolerancie v živote dnešných ľudí. Kniha Pochovávania brata (1978, Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ) obsahuje štyri novely zo súčasnosti, v ktorých autor dôslednou psychologickou analýzou konania človeka odhaľuje jeho slabé stránky a príčiny kontroverznosti ľudských pováh. Novela Najsmutnejšia oravská balada (1988) je pokusom o historizujúco-psychologický obraz tohto slovenského regiónu a jeho osobitostí, na pozadí ktorého autor nastoľuje aj mravný problém historicky podmienenej cti (Cena Zväzu slovenských spisovateľov). Roku 1988 mu udelili titul zaslúžilý umelec. Psychologický román Previesť cez most (1991) je hľadaním príčin strachu a úzkosti, ktoré sa s pribúdajúcou životnou skúsenosťou čoraz častejšie objavujú v podvedomí človeka. Je to však próza najmä o potrebe ľudského súcitu. Hľadaním motívov a príčin konania človeka sa vyznačujú aj obe novely v knihe Zločin plachej lesbičky a Holomráz (1992) a všetky tri poviedky v knihe Krik drozdov pred spaním (1992). Tragické a bizarné príbehy postáv, vyrozprávané s detailnou drobnokresbou ich vnútorného rozpoloženia, zdôrazňujú jedinečnosť a neopakovateľnosť každého ľudského života. S totalitnou minulosťou a jej dosahom na psychológiu súčasníka účtuje v knihách Kocúr a zimný človek (1994). Roku 1994 dostal Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. O rok neskôr vydal tri knihy: prózu Trestajúci zločin (1995), zbierku esejí Identita v kríze (1995) a v koedícii vydavateľstva Causa editio s nakladateľstvom Flohic Edition Paris - Chareton vyšla próza-esej Rembrandt (1995, po slovensky i po francúzsky, ocenená Prémiou AOSS). Novela Veliteľ jednotného uhla pohľadu a poviedka Vidieť celé boli uverejnené roku 1997 v Knižnej edícii časopisu Fragment. Po 31-ročnom oneskorení vyšla knižne aj na Slovensku poviedka Nositeľ čarodejného jednorožca (1997), ktorá bola publikovaná len v českom (1966, časopis Plamen) a v anglickom preklade. V auguste 1998 vyšla vo vydavateľstve L. C. A. kniha noviel a poviedok pod názvom Dedičný červotoč. Sú to príbehy obnažujúce kruté osudy za totalitných režimov.
Väčšina Johanidesových próz vyšla v maďarčine, ale aj v češtine, francúzštine, nórčine, poľštine, litovčine, ukrajinčine a nemčine. V Spolkovej republike Nemecko vyšla kniha Podstata kameňolomu (1967) a novela Holomráz (1995). Časť knihy Najsmutnejšia oravská balada publikovali v USA (1992, ročenka Prairie Schöner). Kniha Rembrandt bola roku 1997 vystavená aj na knižnom veľtrhu v Bordeaux. Vo Francúzsku publikovali aj Johanidesovu novelu Inzeráty pre večnosť zo zbierky Krik drozdov pred spaním (1995, ročenka Le Croquant Autome-hiver) a v Anglicku poviedku Spomienka na Dona Giovanniho (1995, antológia Východoeurópska próza).