Svet sa zmenšuje, čas plynie rýchlejšie. Ani na ospalom vidieku neuniknete chápadlám globalizácie a genius loci mizne v nenávratne. Nezúfajte – profesor Kowalski pozná návod na šťastný život. Hladivé príbehy mapujúce ducha miesta a ducha času vsadené do prostredia súčasného slovenského vidieka.
Pignottiho básne vzbudili medzi čitateľmi i v redakcii vydavateľstva živý záujem. Nechýbal súhlas, ale, prirodzene, ani námietky a mienky protichodné. Irónia a sebaironizovanie – ako sám hovorí v polemických poznámkach – to sú dva kľúče k jeho spôsobu písania básní. No ani toto nevystihuje všetko, čo možno hľadať v jeho poézii. Okrem spomínaného je tu napríklad snaha prekonať prípadné ochrnutie základov básnickej invencie; je tu prudké napätie medzi druhom života „pod cenou“ a presvedčením, že sme „stelesnenou históriou“; je tu istota v zemi, láske práci a základných životných pravdách. Napokon Pignottimu nechýba ani snaha spájať, bez toho aby sa vzdával experimentovania, danosti skutočna s obrazotvornosťou. Áno, teda poézia – ale v podobe, ktorá smeruje k spoločenskému úžitku.