Rudolf Chmel

Oblasti záujmu: esej, literárna veda

Narodil sa 11. februára 1939 v Plzni (Česká republika). Po štúdiu slovenčiny a ruštiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1956 – 1961) pôsobil v Slovenskej akadémii vied v Bratislave: bol pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry (1961 – 1963), Ústavu svetovej literatúry a jazykov (1964 – 1972), Literárnovedného ústavu (1973 – 1982) a zároveň redaktorom časopisu Slovenská literatúra. Od roku 1982 bol tajomníkom Zväzu československých spisovateľov v Prahe, v rokoch 1988 – 1989 šéfredaktorom Slovenských pohľadov, potom riaditeľom Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave, v rokoch 1990 – 1992 veľvyslanec ČSFR v Maďarsku, od roku 1993 opäť pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV a súčasne vedúci Kabinetu maďarskej literatúry a jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1993 – 1996), od roku 1994 vedúci Kabinetu slovakistiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, zároveň od roku 2000 šéfredaktor mesačníka OS, od roku 2002 minister kultúry Slovenskej republiky, v súčasnosti poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Žije v Bratislave.

Literárna tvorba – esej: Moja maďarská otázka (1996), Moje slovenské pochybnosti (2004), Romantizmus v globalizme. Malé národy – veľké mýty (2009)

Literárna tvorba - literárna veda: Literatúry v kontaktoch (1972), Kritika a kontinuita (1975), Két irodalom kapcsolatai (1980 po maďarsky), Dejiny v dejinách (1981), Sondy (1983), Paralely a konfrontácie (1986), Dejiny slovenskej literárnej kritiky (1991)

Literárna tvorba - editorská činnosť: M. Dohnány: Dumy (1968), M. Dohnány: Listy a denníky (1971), Literárne vzťahy slovensko-maďarské (1973, antológia), J. M. Hurban: Slovensko a jeho život literárny (1972, spolu s I. Kadlečíkom), J. M. Hurban: Životopisy a články (1973, spolu s I. Kadlečíkom), M. Pišút: Hodnoty a čas (1978), Literárnokritické konfrontácie (1980), Žihadlice (1980, antológia), Myšlienka a tvar (1981, antológia slovenskej literárnej eseje), Hlasy v prúdoch času (1983), Úvahy a vyznania (1985), A. Bagin: Hľadanie hodnôt (1986), Kongres slovenských spisovateľov 1936 (1986), Aperitív na modrej planéte (1988), A. Matuška: Dielo 1 – 2 (1990), A. Škarvan: Zápisky vojenského lekára, Slováci (1991), Kontext české a slovenské literatury (1997 po česky, spolu s L. Paterom), Slovenská otázka v 20. storočí (1997)

Charakteristika tvorby Rudolf Chmel je literárny vedec, významný hungarista, ktorý sa počas dlhodobého výskumného procesu vypracoval na jedného z najvýznamnejších odborníkov na slovensko-maďarské vzťahy. Jeho literárnohistorické práce Literatúry v kontaktoch a Paralely a konfrontácie objektívne analyzujú zložitú problematiku vzájomných vzťahov na rozličných úrovniach a sú akceptované tak na slovenskej ako aj na maďarskej strane. Autor nimi položil pevný základ na ďalšie bádanie, ktoré sa už nebude môcť vrátiť k nepodloženým predsudkom a averziám. Monografie materiálovo dopĺňa antológia dokumentárnych textov z 19. a 20. storočia Literárne vzťahy slovensko-maďarské, ako aj subjektívne ladená kniha memoárov a esejí Moja maďarská otázka. Ako slovakista a editor sa orientoval na skúmanie spoločensko-kultúrnych a literárnych koncepcií v 19. a čiastočne aj v 20. storočí, osobitne dejinám literárnej kritiky. V tejto oblasti vyústili jeho analýzy literárnokritického myslenia od národného obrodenia až po koniec druhej svetovej vojny do syntetizujúceho diela Dejiny slovenskej literárnej kritiky, obnažujúceho cez otázky literárneho vývoja uzlové body našich kultúrnych a spoločenských dejín. Organickou súčasťou jeho výskumnej aktivity je kritická a edično-vydavateľská činnosť. Ako kritik sa najmä v 60. rokoch zúčastňoval na formovaní profilu súdobej slovenskej literatúry, o čom svedčia početné štúdie, články a state. Ako editor pripravil s kritickým komentárom a rozsiahlymi štúdiami na vydanie: dielo M. Dohnányho Dumy a Listy a denníky, kritické dielo J. M. Hurbana Slovensko a jeho život literárny a Životopisy a články i antológiu slovenskej satirickej poézie Žihadlice. Osobitne treba pripomenúť podnetnú antológiu slovenskej eseje Myšlienka a tvar, ktorá dokumentuje takmer poldruhastoročný vývin tohto žánru: od Hodžovho Dobrého slova Slovákom, súcim na slovo, cez Štúra, Hurbana a Dohnányho, S. H. Vajanského, zabúdaného J. Lajčiaka, Š. Krčméryho, až po A. Matušku a J. Felixa a je doplnená štúdiou O slovenskej eseji, v ktorej Chmel o. i. konštatuje, že „esej vo vývine celej literatúry má isté špecifiká podľa tradície vlastnej society a jej kultúry. Z tohto hľadiska je aj podoba funkcie slovenskej eseje do istej miery historicky premenlivá a spojená s konkrétnym stavom literárneho aj spoločenského vývinu“. Rovnako podnetne na súčasné myslenie pôsobí edičné sprístupnenie prác polemicky vnímanej postavy A. Škarvana Zápisky vojenského lekára a Slováci. Spolu so známym českým slovakistom a literárnym vedcom L. Paterom vydal antológiu Kontext české a slovenské literatury. V 90. rokoch, v čase, keď sa znova začal politický zápas o zmysel slovenských dejín, o naše miesto v stredouerópskych dejinách a o naše historické smerovanie do budúcnosti, pripravil rozsiahlu a podnetnú antológiu Slovenská otázka v 20. storočí: zahrnul do nej texty slovenských politikov, historikov a literátov, ktorí sa snažili z rôznych uhlov pohľadu reflektovať (a pokiaľ ide o aktívnych politikov ako A. Hlinka, M. Hodža, G. Husák) aj riešiť štátoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi na princípe rovný s rovným. V úvodnej štúdii k antológii Chmel konštatuje, že realizácia princípu rovný s rovným „sa ukázala reálna iba pri jestvovaní dvoch samostatných štátov. Slovenská otázka dostala slovenskú odpoveď, ale podpísali sa pod ňu aj Česi“. Najnovším autorovým dielom je súbor esejí Moje slovenské pochybnosti, ktoré vznikli v poslednom desaťročí a možno ich charakterizovať ako aktuálne a zároveň nadčasové reflexie o našej národnej minulosti, o predsudkoch a traumách, ktoré sú večným sprievodcom na našej ceste dejinami. Anton Baláž

Preložené diela: Literatúra v kontaktoch (1980 po maďarsky) Slovenská otázka v 20. storočí (1996 po maďarsky, 2002 po poľsky)

O autorovi:

Ako vedeckého pracovníka zaujímali Chmela skôr názory ako literárne fikcie – hoci ani tým sa nevyhýbal, ale dominovalo myslenie o literatúre a o národe. Ako liberál sledoval pritom najmä apokryfnú líniu (Matuškov výraz) slovenskej historickej reflexie, nie tú oficiálnu či oficióznu. Svedčia o tom nielen jeho početné štúdie a publikácie, ale aj edičná činnosť: výbery z diel režimom obchádzaných autorov. Väčšina výberov vychádzala v Tatrane v edícii Slovenská myšlienka. V liberálnych tendenciách a roztískaní dogmatických mantinelov pokračoval aj ako šéfredaktor Slovenských pohľadov v rokoch pred pádom komunizmu. Myslím, že to boli hviezdne roky tohto časopisu. V 90. rokoch sa len vďaka jeho osobnému nasadeniu podarilo udržať štúdium slovakistiky v Prahe (knižnicu katedry vybudoval z vlastných zdrojov). A bol to Chmel, nie jeho kritici z radov „roduverných“ Slovákov, kto zozbieral a vydal dokumenty nášho národného uvažovania v publikácii Slovenská otázka v 20. storočí, ktorá vyšla aj v Maďarsku a Poľsku a stala sa vlastne prvou ucelenou informáciou o národných snahách Slovákov u našich bezprostredných susedov. Chmelovo dlhodobé dejstvovanie v slovenskom spoločenskom a kultúrnom kontexte možno charakterizovať ako život plný pozitívnych tvorivých aktivít. Vladimír Petrík

Najnovší opus Rudolfa Chmela s trochu zašifrovaným názvom Romantizmus v globalizme je profilovým zväzkom. To znamená, že si ho autor zostavil z tých štúdií, statí, článkov, kritík, rozhovorov, ktoré najlepším a najvhodnejším spôsobom charakterizujú jeho dlhodobé a početné aktivity. Vonkajším impulzom bolo životné jubileum. A tak možno povedať, že táto objemná publikácia (vyše 600 strán) autora nielen významne prezentuje, ale aj reprezentuje. Rudolf Chmel vstúpil na literárnu scénu ako literárny historik, ktorý sa neskôr pretransformoval na komparatistu, skúmajúceho najmä slovensko-maďarské vzťahy. Ako literárny historik sa totiž dôkladne a pomerne dlho venoval najmä slovenskému romantizmu, teda v podstate obdobiu nášho národného obrodenia. Ak chcel Chmel obsiahnuť skúmanú problematiku globálnejšie, nemohol sa obmedziť len na literatúru, musel sledovať i celý kultúrny a spoločenský kontext. Tak sa postupne vypracoval na znalca celej epochy. A keďže Slováci žili v 19. storočí vo viacnásobnom štáte s maďarskou dominanciou, začal si všímať aj slovensko-maďarské vzťahy. Od komparácie príbuzných či protikladných javov z literárnej a kultúrnej oblasti sa prepracoval k témam kultúrnopolitickým a politickým, o ktorých začal uvažovať už v mierke strednej Európy. Napokon ho tento proces zatiahol aj do praktickej politiky. Pokiaľ ide o slovenský romantizmus, do prítomnej knihy pojal najmä portréty jeho významných predstaviteľov, Štúrom a Hurbanom počnúc. Túto osobnostnú líniu potiahol i ďalej, cez profil Ivana Kadlečíka vlastne až do prítomnosti. (...) Pojem romantizmus sa netýka len obdobia národného obrodenia, ale aj našej povahy, našich reakcií na historické výzvy a napokon aj autora samého. Na zadnej strane obálky totiž píše, že v jeho úsilí presvedčiť čitateľa o svojej „subjektívnej“ pravde, je tiež čosi romantické. Možno je to tak, ale dôležité je, že poznatky, ku ktorým za desaťročia dospel, nie sú výrazom romantických ilúzií, lež výsledkom triezveho, vecného a analytického uvažovania. Preto jeho odpovede na aktuálne, hoci stále tie isté otázky (ich zložitosť navršovaná dejinami vylučuje striktné závery) posúvajú naše poznanie ďalej. Vladimír Petrík

Autor o sebe: Okrem ruskej literatúry mala na mňa vplyv aj česká literatúra, a to z toho jednoduchého dôvodu, že po našom návrate na Slovensko takmer celá domáca detská knižnica pozostávala z českých kníh. V detstve sa mi otvoril svet práve prostredníctvom nich a až neskôr prišli klasické Dobšinského rozprávky. Najprv to bola Němcová, až potom prišli slovenské ľudové rozprávky. Tak to bolo aj na poli hudby, medzi moje obľúbené patrili piesne z repertoáru Osvobozeného divadla. Možno to je dôvod, prečo som aj dnes na všetko české citlivejší než priemerný Slovák. Nazvime toto obdobie mojou prvotnou multikultúrnosťou. Neskôr sa na to usadila ruská literatúra 19. storočia, ku ktorej som sa – dodám – dostal bez akýchkoľvek ideologických nátlakov a dodnes ju pokladám za vrchol svetovej literatúry. Na túto vzdelanostnú bázu sa potom navrstvila maďarská literatúra, pričom ostatné literatúry ani nespomínam. Maďarskú literatúru som vždy skúmal z hľadiska historických vzťahov a recepcie. Keď som teda začal spoznávať systém slovensko-maďarských literárnych vzťahov a súvislostí, čoskoro som zistil, že tieto vzťahy sú zaťažené konfliktmi a sú pomerne protirečivé, skrátka vonkoncom nie idylické. Dostal som sa do začarovaného kruhu, z ktorého som sa postupne vymanil až v nedávnych rokoch.