Günter Kunert

Patrí k významným básnikom strednej generácie v Nemeckej demokratickej republike. Narodil sa v Berlíne roku 1929, kde žije dodnes [psáno 1972; roku 1979 emigroval básník do NSR.]. Rok po oslobodení Berlína a po porážke fašistického Nemecka sa zapísal na vysokú Školu pre úžitkové umenie, na ktorej absolvoval 5 semestrov. Svoje prvé literárne práce uverejnil v časopise Ulenspiegel roku 1948; začiatkom päťdesiatych rokov sa zoznámil s Bertoltom Brcchtom, ktorý výrazne ovplyvnil jeho literárny vývin. Vydal niekoľko kníh poézie: Smerovky a nápisy na múroch (1950), Pod týmto nebom (1955), Denná práca (1961), Rozpomienky na istú planétu (1963), Sny za dňa, Nezvaný hosť (1965), Zvestovanie počasia (1966), Poznámky kriedou (1970). Okrem toho písal satiry, umeleckú prózu a je autorom rozhlasových hier. Roku 1962 dostal cenu Heinricha Manna. / Kunertova poézia je bezprostredne spojená s dobou, ktorá bola a ostáva básnikovou najsilnejšou inšpirátorkou. Preciťoval ju v svojej mladosti, keď v jeho vlasti nosila obludnú masku fašizmu, a stavia sa k nej zoči-voči i dnes, keď sa národy, vyliečené z rán druhej svetovej vojny, ocitajú ustavične v nových zložitých situáciách, keď technický rozvoj, antagonizmus dvoch spoločenských sústav, lety do kozmu, veľkolepé výpravy do jadra atómu, bunky či morských alebo zemských hlbín prinášajú takmer zo dňa na deň nové problémy, a to nielen technické, ale predovšetkým mravné problémy politické v tom najpôvodnejšom zmysle slova. Kunert ako umelec i ako občan cíti vnútornú potrebu vyjadriť sa k nim, pretaviť ich žeravú látku do umeleckého tvaru. Jeho verše sú nie lahodné a učesané, ale pofŕkané každodennou skutočnosťou, vibruje v nich básnikov strach o osud jednotlivca i ľudstva a privráva sa z nich k nám viera, že nad hroznou kataklizmou zvíťazí rozum. Je to poézia angažovaná každou hláskou, angažovaná i vtedy, ked jej autor píše o prírode, láske, či keď sa vracia do spomienok, lebo život človeka je celistvý, nedeliteľný. / Pravdaže, Günter Kunert nieje prvý ani jediný, kto projekt svojej poézie vybudoval na horúcich súradniciach, vedúcich v našej epoche ľudskými mysľami. Boli už pred ním básnici ulice a kráčajú vedľa neho i dnes. No Kunert sa od nich odlišuje umeleckou svojbytnosťou, autentičnosťou svojej básnickej štruktúry v slovníku, ale najmä v kompozícii. Neraz spracúva témy akoby publicistické, no interpretuje ich ako skutočný umelec, objaviteľa priamo vynálezca novej dikcie a kompozície. Niektoré jeho básnické postupy sú natoľko jeho vlastnými vynálezmi s podobnými postupnú som sa v svetovej poézii aspoň nestretol – že by si ich mohol dať patentovať (Film premietaný odzadu). Je racionalista, emócie potláča, presviedča logikou argumentov. No pritom sa tým viac musí opierať aj sa opiera o fantáziu, vynaliezavosť, nekonvenčnosť a novátorstvo básnických postupov. Využíva básnický odkaz surrealizmu a dadaizmu, ale aj iných moderných básnických smerov od futurizmu cez civilizačnú poéziu po poetizmus a socialistický realizmus. Pritom je to syntéza len do tej miery, do akej sa jej nevie a nemôže zbaviť vari ani jeden tvorca moderného umenia, oboznámený s jeho históriou a vývinom, znalý dialektického vývoja spoločnosti a jej pohybu od minulosti cez dnešok k novým pokoleniam. Kunert je v tomto zmysle jeden z najaktuálnejších básnikov našej prítomnosti. Hovorí o veciach a problémoch, v ktorých sa koncentruje a ktoré ju súčasne presahujú, hovorí o tom obraznú vykonštruovanými s veľkou fantáziou a novátorstvom, ale pritom jasne, a tým presvedčivo. Jeho výraz je prostý, no pritom má bohatý podtext, zväčšuje priestor pre myšlienku, myšlienku vyjadruje tak. aby čitateľ bol nútený dopovedať a upresniť si ju sám. / Popri zložitých kompozíciách občianskej stxialislickej zaangažovanosti vytvoril nádherné ľúbostné miniatúry, krištáľovo čisté v slove i v cite. Básnicky tak podmaňujú, až sa čitateľovi niekedy zdá, že práve v nich je ťažisko Kunert o vej poetickej výpovede. No či už lak alebo onak, faktom ostáva, že Kunert lyrickým apoteozovaním intímnych citov manifestuje ich prvoinosť pri určovaní ľudského šťastia či nešťastia. A môžu sa rozvíjať len vtedy, keď majú dosť voľného priestoru, v človeku i mimo neho, priestoru nepohlteného jedovatými plynmi, nespútaného ostnatými drôtmi a nediveného strachom z nových katakliziem. V tom je etos Kunerta básnika.

Július Lenko