Vlastimil Kovalčík
Narodil sa 30. marca 1939 v Matiašovciach, okres Kežmarok. Základnú školu vychodil v rodisku a v Spišskej Starej Vsi, Strednú pedagogickú školu absolvoval v Kežmarku. V rokoch 1958-1963 študoval na FF UK v Bratislave slovakistiku a rusistiku, neskôr na uvedenej fakulte študoval externe aj filozofiu. Od roku 1964 pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave ako redaktor vydaní pôvodnej slovenskej a preloženej poézie. Roku 1966 sa stal redaktorom mesačníka Slovenské pohľady, v ktorom redigoval poéziu, literárnoteoretické články, esejistiku a články z oblasti filozofie. Rozhodnutím "normalizačného" komunistického režimu bol prinútený z uvedenej redakcie odísť. Roku 1972 opäť začal pracovať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde redigoval poéziu a literárnu vedu. Od roku 1992 do roku 1998 pracoval v redakcii Literárneho týždenníka.
Debutoval básnickou zbierkou Vstupovanie do erbu (1965), ktorá je originálnym filozoficko-reflexívnym programom voči poézii "konkretistov". Rozvinutie svojho programu - s ambíciou, aby poézia bola totálnou a siahala od lyriky až k ontológii, traktovala bytie ako také, a pritom rozkrývala krásu - preukázal v zbierkach Médium (1968), Zrkadlo čoraz plytšie (1970), Alétheia (1971), Horiaca rukoväť (1974), Živice (1979), Vytrvalosť k otázkam (1988), Odraz ohňa (1993). Roku 1989 mu vyšiel reprezentatívny výber z poézie Sedemriečie. Jeho básnická tvorba bola viac ráz ocenená. Za zbierku Odraz ohňa dostal Cenu Spolku slovenských spisovateľov za rok 1993.
Ako esejista sa prezentoval v knihách monografického typu Na severnom prahu (1983) a Pod erbom severu (1998), ktoré sú zamerané na najsevernejšiu časť Spiša, približujú jeho prírodné krásy, osídlenie, históriu, jazykové pomery, kultúru, významné osobnosti.
Aktívne pôsobí aj ako literárny kritik, teoretik, komentuje diela z oblasti filozofie, estetiky, religionistiky, histórie a etnografie. Editorské schopnosti preukázal pri vydaní výberu z diela Sama Bohdana Hroboňa Iskrice (1990), avantgardného básnika z 19. storočia.
Prekladá poéziu z francúzštiny (J. Supervielle, F. Ponge, S.-J. Perse), z lužickej srbčiny (K. Lorenc), z poľštiny (Z. Bieńkowski, C. Norwid, W. Broniewski, T. Śliwiak, K. Wojtyła, M. Skwarnicki, J. Twardowski, M. Grześczak), zo slovinčiny (J. Udovič); každé uvedené meno reprezentuje samostatný knižný preklad. Jeho translatorská činnosť bola odmenená viacerými oceneniami. Za preklad Persovej skladby Amers / Úzke sú koráby, úzke je naše lôžko dostal Cenu Jána Hollého za rok 1992, ktorú udeľuje Literárny fond SR ako najvyššie ocenenie za umelecký preklad na Slovensku. Za preklady z poľskej poézie mu poľský minister kultúry a umenia udelil vyznamenanie "Zasłužony dla polskiej kultury" (Za zásluhy o poľskú kultúru) a poľský prezident ho roku 1998 vyznamenal "Krzyżem Kawalerskim Orderu Zasługi Rzeczypospolitej Polskiej" (Rytierskym krížom Radu zásluhy Poľskej republiky).