Chasidské príbehy

Až do vypuknutia 2. svetovej vojny bol židovský život vo východnej Európe intenzívny, no nie idylický. Vtip o Židovi na opustenom ostrove, ktorý by postavil dve synagógy, ilustruje rozporuplnosť tejto existencie. Na prelome 19. a 20. storočia, keď vznikali „Chasidské príbehy“ Jicchoka Lejbuša Pereca, židovské obyvateľstvo v Poľsku, Bielorusku, Ukrajine a Rumunsku tvorilo väčšinu, no bolo utláčané. V tejto dobe panovala medzi nimi nesvornosť a nenávisť, pričom sa rozširovalo chasidské hnutie s rôznymi frakciami, ktoré čelilo odporu zo strany tradicionalistov, osvietencov, socialistov a nacionalistov. Perec sa nehlásil k žiadnemu z týchto hnutí; jeho prístup bol národný, ale nie nacionalistický. Kládol dôraz na kultúrnu tradíciu a jazyk jidiš ako základ pre národnú identitu. „Chasidské príbehy“ kriticky, no láskyplne reflektujú spoločenské pomery v židovskej populácii východnej Európy, zachytávajúc esenciu takmer vyvraždenej komunity.